Prvé čo ma v tento krásny deň naštvalo bolo narodeninové prianie, ktoré mi povedala spolužiačka : Všetko najlepšie a hlavne nájdi si už konečne frajera.
WTF? Načo by mi do čerta bol? Mám taký pocit, že v tomto svete je podstatné mať len 3 veci: peknú tvár, štíhlu postavu a chlapa. Ako tak rozmýšľam nemám ani jedno z toho a keď ďalej rozmýšľam, tak som vydedenec spoločnosti. Smutné.
Po tejto pre mňa nepríjemnej udalosti som šla nakupovať vianočné darčeky. V jednej nemenovanej drogérii som na 2 darčeky minula 23 euro. O niekoľko minút som si to rozmyslela a môjho veľmi dobrého spolužiaka som poslala, nech mi pôjde reklamovať darček.
Na moje počudovanie reklamáciu prijali. Mala som naspäť väčšiu časť svojich peňazí.
Potom sme sa vybrali do jednej nemenovanej cukrárni, pretože spolužiačke trebalo ísť na WC. V cukrárni som si zabudla moje milované, teplé rukavice. Zas som poprosila milovaného spolužiaka, aby mi po nich šiel. Mala som aj rukavice. Naše cesty videli do nemenovaného obchodného domu. Tam som kúpila darček môjmu bratovi. Z 25 eur mi ostalo euro. To nič, vravela som si, veď Vianoce sú iba raz ročne. Keď sme všetko v sekcii drogérii nakúpili, kamaráti sa mi stratili z dohľadu. Začala som sa báť. Volala som kamarátovi, no nezdvíhal. Potom som ich zbadala, rozbehla sa k nim. Oni ma milo požiadali, aby som na nich počkala. Odobrala som sa teda do kútika čakať. Pripadala som si dosť debilne. Všetci starí divní chlapi po mne pokukávali. Práve keď som si to najviac želala prišli.
,,Kde ste do čerta tak dlho trčali?" Opýtala som sa trocha hystericky.
,,Nevedeli sme, že či máš rada oriešky alebo nie." Držali v ruke čokoládu.
Super. Kvôli orieškom. Konečne sme šli preč z nemenovaného OD, zašli sme do ďalšieho nemenovaného obchodu. Tam som sa len tak prechádzala pomedzi regále a všimla som si, že tam sú veci, ktoré som kúpila lacnejšie.
Ha,ha, pomyslela som si sarkasticky.
Vrámci narodeninových prekvapení mne aj mojej spolužiačke spolužiak kúpil lístok na vežu v Dóme sv. Alžbete. Vošli sme tam a mali sme chuť hneď odísť. Čakalo nás nepríjemných 167, strmých, úzkych schodov. Cestou hore sme nadávali, ľutovali sa, preklínali spolužiaka. Musím však uznať, že hore bol nádherný výhľad. Cesta dole bola ešte väčším utrpením. Na schodoch bol sneh, báli sme sa, že s nami rupne. Konečne sme pokorili tie schody, dostali sa dole. Čakalo nás však nemilé prekvapenie - bolo zamknuté! Nedalo sa dostať von. Kričali sme, búchali, no nikto nič.
Po 15 minútach prišla tá sliepka stará a otvorila dvere. Sloboda!
Rozlúčila som sa so spolužiakmi, oni šli domov, ja ešte nie. Musela som sa trepať na druhý koniec mesta, lebo som šla ku kožnému. Ten mi vypálil niečo tekutým dusíkom a ja som mala chuť na niečo drahé + nezdravé. Tak som si kúpila nemenovanú limonádu s príchuťou koly.
Ďalšia vec, ktorú som si uvedomila je, že keby nebolo facbooku tak mi príde o polovicu menej blahoželaní. Takže Boh nežehnaj facebooku.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
madlygirl
22. 12.decembra 2009 19:46
Ech no to s tým zamknutím nepríjemné . A keby som aj šla v mojich čižmách po tých schodoch zaručene spadnem a kotúľam sa nimi dole.
Napíš svoj komentár