Tak-Nijak

Depresia sa dneska nosí,

tak i ja budem v móde.

Mávať len smutne ponad more

na odplávajúce lode.




Spomínať stále na časy,

keď bývalo mi lepšie

zatiaľ čo krutá prítomnosť

pomedzi prsty tečie.




A keď už trúsim klišé v básniach,

dám masku dole z tváre.

Čo pomôže ten hraný smútok?

Bez cifier honoráre...




Čakám

a neviem dočkať sa už,

na to čo sľúbila mama.

Na to čo v hĺbke zraní srdce.

Na to čo napĺňa ma.




Nakoniec je to všetko jedno

jak jeden je len život.

Tak nekonečne zbytočne

prosiac svet úpenlivo.




Nevyslyšaný.

Nečujný.

Tak ľútosť dajte jemu.

Lež šelmy sme si stvorili,

ktoré v nás navždy driemu.    

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu