Nič.

Stále to ide menej a menej. Dotknúť sa samého seba. Načrieť, uchopiť, vnoriť sa...
No ja na seba iba hľadím, z miesta, kde na pokožku nedoľahne kúsok pocitu.
Sedím a hľadím.
Sedím
a
hľadím...
A ten človek tam mi hovorí stále menej. Nedokážem ho donútiť konať, myslieť, cítiť.
Nejde o neschopnosť aku takú. Neschopnosť prepojiť sa. Všetko je to v neschopnosti nájsť dôvod.
Skutočný dôvod.

V tomto svete sa niet prečo snažiť. Je len kopa sračiek pre ktoré vás učia sa snažiť a ak budete mať v živote trošku šťastia, chytíte sa a budete pravidelne zozbieravať energiu pre príčiny a dôvody, ktoré vás od mala učili. No načrite do seba a spýtajte sa na dôvod samy seba a hoc sa vo vašom tele, vo vašom srdci i mysli odráža celý vesmír, zavládne ticho.
Aspoň mne tam vždy zavládne.
Akoby tento svet nevedel ponúknuť nič ako len pár zážitkov a ja... ja by som naozaj nemal za zlé. Ale to by museli byť aspoň trochu trvácne. Chcel by som vidieť náš prvý bozk navždy, vytrhnutý mimo priestoru a času, ako pomaly vyrastá z objatia, objatie z dotyku a dotyk z pohľadu... Lenže ono to zmizne. Zmizne to spolu s nami.
Stane sa to jednou z hviezd ktorá kedysi bola na nebi a zhasla.
Jednou bunkou v tele, ktorá umrela.
Všetko len preto aby sa dialo rovnako zbytočné, rovnako stratené a smerujúce k ničomu.

Chcem to ukončiť. Hľadím na tú úbohú existenciu, ktorá proste vystúpila a bránila nastúpiť tak dlho, až jej ušli všetky vlaky a jej neostalo nič iné len kráčať v noci sama po kolajniciach. A ktorým smerom? Veď je to kurva jedno... Všade je to isté, všetky tie lampy popri trati, všetky tie železá a betón, všetko je to hodné rovnakého, no to by ste vo vlaku nezistili...
Chcem ju skántriť...
Niekto mi povie aká je v tom ľútosť. Iný aký je v tom hnev.
No nie je.
Nie je v tom

nič.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu