V čom tkvie tak veľa, že vie ovplyvniť toľkých ľudí?
Nosia to v sebe všetci tí hrdinovia alebo osobnosti, ktoré máme dennodenne pred očami?
Vedci?
Umelci?
Kňazi?
Alebo je to ako so životom každého jednotlivca, kde občas i vynechané raňajky, stočia budúcnosť v neuveriteľné smery?
Kde i tie najmenšie maličkosti dokážu zmeniť človeka, ktorý mal mať všetko, na žobráka, alebo naopak...
Neviem. Nemám odpovede. Mám len príbehy a pocity z nich.
Malého bôžika, ktorý možno smeroval dušou do ničoty, ale niečo ho zastavilo. Oči, ktoré sa obzreli jeho smerom. Myseľ, ktorá si všimla tak zanedbateľné nebytie.
Viete prečo sú v Japonsku niektoré mačky považované za poslov šťastia?
Skrýva sa za tým jeden príbeh. Príbeh o maliarovi a predsa nie o ňom. Skôr o návštevníkovi, ktorý sa mu priplietol do cesty. Bola to mačka a keďže sa o seba vedela postarať sama a bola voči nemu a jeho povinnostiam natoľko ohľaduplná, že sa mu pri práci nikdy neplietla pod ruky, rozhodol sa, že jej rád ponúkne nocľah a spoločnosť. Veď predsa, ani on toho veľa nemal. No nastal deň keď sa to malo zmeniť. Budhistický mnísi totiž potrebovali obraz. Obraz, ktorý vzdá úctu Budhovi a jeho učeniu. No keď prišiel maliar ponúknuť svoje diela, vietor mu ich pred chrámom rozfúkal. Zostala mu len jedna skica. Bol na nej umierajúci Budha, obklopený všetkými možnými zvieratami.
Samozrejme sa medzi nimi nenachádzala mačka. Kedysi bolo totiž pre ich povahy, podľa mnohých tak nezlučiteľné s osvietením, zakázané ich zobrazovať na jednom obraze spolu s Budhom. Sú vraj príliš pyšné a samoľúbe. Maliarova mačka taká samozrejme ani pri najmenšom nebola. Bola hravá, ale zároveň dosť rozumná na to, aby svojou hravosťou neznepríjemňovala svojmu okoliu život.
Mnísi dali maliarovi peniaze, aby jeho myseľ oprostili od trápenia sa nad zárobkom a uživením a on tak mohol obraz tvoriť v čom najväčšej duševnej pohode. Naradostený sa vrátil domov a začal pracovať na svojom obraze. Bol dokonalý. Naozaj dokonalý. Aspoň sprvu sa mu takým zdal. Dovtedy, kým si neuvedomil pozorovateľa, ktorý na jeho prácu hľadel odkedy načrtol prvú skicu. A ak by bol tento pozorovateľ kritikom, jeho nespokojnosť by nespočívala v štýle, ani postupe. Nevyjadrovala by sa hnevom, ani v samoľúbosti, ako to už pri nespokojnosti býva zvykom.
Mačka, ktorá na obraz neustále hľadela, pôsobila jednoducho iba smutne.
Odrazu už neoplývala tak hravou povahou ako kedysi.
Možno nachvíľu uverila tomu, čomu verili mnísi vo svojom pocite osvietenosti. Našťastie tomu maliar nikdy neuveril. Je snáď hravosť a spoločnosť tak prítulného tvora niečo, čo sa protiví ich učeniu? Je snáď prejav tvora nad jeho podstatou?
Rozhodol sa vyhovieť nemým výčitkám. Porušil pravidlá a vo viere, že si to snáď nikto nevšimne, primaľoval na okraj obrazu malú mačku. Rovnakú aká s ním zdieľala obydlie.
Keď bol obraz hotový, mnísi ho dlho obdivovali. Potom si však predsa všimli malú mačku, ktorá na ňom bola. Vôbec sa im to nepáčilo a dokonca chceli naspäť peniaze, ktoré mu pred tým dali. Maliar bol z toho veľmi nešťastný, no nešťastie jeho myseľ nepantala dlho. Mačka, ktorú mal doma bola totiž naopak, veľmi šťastná a obraz, aj keď na ňom bola taká malá a tak bokom, pokladala zjavne za najkrajšie delo na svete. Odvďačila sa maliarovi milou spoločnosťou a viac ako inokedy, mu dala zabudnúť na svoje trápenie.
Večer si už líhal spať nie ako strápený človek, ale ako šťastná bytosť. No keď sa zobudil, našiel svojho priateľa mŕtveho. Mačka do rána skonala a on ju pochoval vo svojej záhrade a na jej hrob zavesil obojok s rolničkou, ktorý jej pred tým dal. No keď od hrobu prišiel do miestnosti, v ktorom bolo rozložené jeho dielo, na tvári mu ostal iba nemý úsmev. Mačka, ktorá bola pred tým na okraji obrazu, bola odrazu priamo pri Budhovi a on jej požehnával svojou rukou.
Mnísi samotní to zobrali ako znamenie. Ospravedlnili sa maliarovi a doplatili mu zvyšok peňazí za jeho prácu a čo viac, keď sa tento príbeh či jeho rôzne odnože rozšírili, mačky sa odrazu stali pre ľudí tvormi, ktorý im snáď prinesú šťastie.
Maliar už za mačkou nikdy nesmútil. A aj keď by ho taká myšlienka na chvíľu napadla, v záhrade sa ozval cvengot rolničky, ktorý vraj zvukom viac ako zvonenie pripomínal slová „radujte sa“.
Bolo to zvláštne, ale pri pohľade na zrazenú mačka sa mi vybavil tento príbeh a ja... Takmer som sa zrútil pod ťarchou smútku, ktorý ma zaplavil. Pochovával som už mnoho blízkych, ale nič podobné som nikdy necítil. Akoby kvôli tomu, že tá mačka zomrela, zavrú nebo, zabránia osvieteniu a všetkej radosti, akej sa dušu snáď po smrti môže dočkať.
Pamätám sa na pohreby. Kde sa plakalo, hlavne pre ten plač a smútok, ktorý sa ozýval zo všetkých strán, no vzlyk v ktorý sa prepukol na tom mieste sa zo mňa dral bolestnejšie, ako ktorýkoľvek predtým...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
thrwtchr
21. 9.sept. 2014 11:28
záslužná blogová činnosť a squely ávatar.
Napíš svoj komentár