Všetko je to len prapodivná alchýmia. Vyrovnávanie smútku eufóriou z rán. Ladenie skazeného nástroja. A tak sa smeje i plače naraz. Raz tečie viac sĺz a raz viac krvi. Pomaly sa jej vnútro stretáva. Vracia sa zo strán do prázdneho stredu ako dvaja milenci, ktorých od seba nasilu odtrhli a keď spočinú vo svojich náručiach, nastane ticho. No pred tým tichom hrom, lebo to čo ich delilo o nič menšie od sily blesku nie je.
Z rán ešte tečie krv, no telo sa už netrasie. Z očí prúdia slzy no už sa nekrčia pod ťarchou smútku.
Hľadím na ňu. Nevidený a neslyšný. Duch- prázdno, ktoré sa už nikdy nespojilo. Hľadím a vidím ten príbeh vnútri nej, akoby bol premietaný na plachtách jej postele. Hladím na milencov. Závidím i opovrhujem. Mne zostal už len svet v ktorom sa obdobné príbehy odohrávali.
Zarastá burinou a jeho nekonečnými pláňami, preháňa sa vietor. Ostrý a prudký. Taký čo schopný je prejsť celým telom v okamihu. I prechádzal mnou, až neumrzli všetky svaly, nezvetrali všetky kosti. Až kým nerozložil, čo len vietor rozložiť vie.
A zostala len myseľ.
Nenávratný je pre ňu pocit úzkosti, lež niet srdca v ktoré by omotala.
Nenávratný je pre ňu pocit radosti, lež niet srdca, ktoré by naplnila.
A predsa.
Hľadí a chce uchopiť. Zabrániť bleskom v svete iného. Zábraniť prázdnam, rozlaďujúcim tie krásne nástroje.
Hľadajúc.
Nenachádzajúc.
Niet nehy, ktorá by nahradila oceľ. Niet dotyku, ktorý by ukázal milencom cesty. Niet ich.
Za to je však nespočet spôsobov ako ich oddeliť, nespočet činov, nespočet slov.
A všetky tak nepríjemne trvácne.
Svet je tak zbytočným. Zbytočné sú jeho radosti i strasti. Zbytočné sú pláne i milenci. A tá zbytočnosť vmieša sa do toho prázdna po bleskoch ako soľ do rany. Do rany, ktorú inak znesie každý, no odrazu to len tak nejde.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
piotra
7. 8.augusta 2014 02:11
čistý prierez.
2
pri tomto mam blby pocit ze si ma jednu chvilu pozoroval... slovo za slovom.... kvapka krvi za kvapkou slzy
Napíš svoj komentár