Vytiahla mobil a začala niekomu nadávať. Zrejme ju mal niekto vyzdvihnúť. Obrátila sa a zbadala ma. Bolo mi jasné ako vyzerám, aj to ako vyzerám v jej očiach. Keď som odchádzala z domu, len som na seba natiahla svoje deravé jeansy, prvé tričko, čo som našla a prehodila cez seba sestrinu šušťákovú bundu, nech nie som mokrá ako myš. Z vlasov mi kvapkala ružová voda a nemala som na tvári ani stopu po mejkape.
"Joi."- oslovila ma a prišla bližšie ku mne. Dopriala som si výdatný šluk a zahodila špak do koša.
"Zoe."- odvetila som a narovnala sa. Bola som vyššia, aj keď mala opätky.
"Ako sa má A.?"- spýtala sa.
Tak nejak ma jej slová udreli. Pýtala sa na jediného muža v jej živote, ktorý opustil ju. Ona je zlatokopka. Je. Jediná, ktorú poznám, ale nepopierateľne je. On bol sukničkár, nezáležalo mu na tom, či bola zlatokopka alebo nie, peňazí mal dosť, mohol si dovoliť ju tú chvíľu vydržiavať. Ona to nezvládla. Nezvládla skutočnosť, že ju poslal preč a namiesto nej si nechal mňa. Chcela som jej ublížiť, veľmi som chcela, ale mala som pocit, že keby poviem pravdu, tak ju to poteší a nie zraní.
"Má sa dobre, budeme sa brať."- povedala som a naplno si užila výraz, ktorý sa jej na malý okamih usadil na tvári, potom ho vymenila za neúprimný úsmev a podala mi ruku.
"Gratulujem."- zasyčala.
"Ďakujem."- hollywoodsky úsmev číslo tri.
Na parkovisku rovno pred nami zaflekovalo tmavé BMW. Zoe sa otočila povzdychla si a povedala mi: "To je môj odvoz. Konečne. Tak sa maj a pozdravuj ho."
"Ahoj."
Odkráčala k autu pomaličky, ale ako modelka na móle, zostala stáť pri dverách a nervózne si poklepkávala nohou. Otvorili sa dvere šoféra, vystúpil odtiaľ mladý chlapec, punkovo nahodený, podišiel k nej a otvoril jej dvere. Prevrátila očami, niečo mu povedala a nastúpila. Mala som tú česť vidieť mu do tváre, zostal stáť ako obarený a prepaľoval moje oči svojimi. Poznala som ho. Bol to jeden z Jeho nespočetných priateľov. Kráčal ku mne.
"Joi?"- oslovil ma polohlasom.
"Áno?"
"Úprimnú sústrasť."- povedal a podal mi ruku. Potriasla som ňou. Jeho slová boli dvestokrát úprimnejšie ako slová všetkých tých ľudí na pohrebe dohromady. On ho poznal. Skutočne ho poznal, patril medzi ľudí, ktorí s ním boli často.
"Ďakujem, Matty."
"Ty si pamätáš moje meno?"
"Samozrejme."- usmiala som sa.
"Môžme sa niekedy stretnúť? A porozprávať sa? Čo sa stalo som sa dozvedel len nedávno."
"Môžme, zavolaj mi. Môžem sa ťa niečo opýtať?"
"Jasné."- usmial sa.
"Prečo chodíš so Zoe?"
Matt sa rozosmial. "Je to moja sestra. Ale poviem ti úprimne, nikdy by som s niekým takým nechodil."
Rozlúčili sme sa.
Dívala som sa ako odchádzajú a bolo mi Matta ľúto. On a Matt boli dobrí priatelia, veľmi dobrí priatelia. A on sa len nedávno dozvie, že jeho dobrý priateľ už nie je medzi nami. Jeho sústrasť mi však dala pocit, že v tom všetkom nie som v Blave sama.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár