Tak som tam tak stála a uvedomila si, ako veľmi mi chýba moja láska, ktorá zarezáva v škole v inej republike ako bol ten kaufland. Ako veľmi mi chýba objatie a jeho milý šibalský úsmev, keď sa ma práve snaží uhryznúť.
Je zvláštne, že to najviac pociťujem pri takých bežných veciach. Akože mi niečo napadne a zo zvyku obrátim hlavu, aby som to zreálnila, no vedľa nie je nikto, koho by to zaujímalo. A písať do smsky, či si kúpime veľrybu nie je ono. Alebo keď po schodoch vláčim ten ťažký kufor. V Bratislave si ho nenosím, preto ma vždy prekvapí aký je ťažký, keď ho z autobusu ťahám tunelmi do metra a z metra tunelmi na autobus a z autobusu chodníkmi na intrák a na intráku schodmi na piate poschodie. Alebo keď...hocikedy. Pri hocičom a hocikde. Pri učení sa, pri sedení v škole, pri obede, v obchode, v posteli. Sú to miesta, kde bol vždy so mnou. Keď sme sa viac neučili ako učili, v škole cez prestávky opretí jeden o druhého pri jeho lavici, pri nakupovaní jedla, aby nebol hladný, v posteli, s hlavou na jeho hrudníku s jeho vôňou naokolo. Už minule som rozmýšľala ako chytiť jeho vôňu do fľašky a vziať si ju so sebou. Tu by som ju vypustila a ten pocit by bol ako doma. Ako doma, keď odo mňa ráno odíde a ja sa ešte vrátim do postele a ľahnem si na stranu, na ktorej predtým spal a periny voňajú ako on. To je tá najkrajšia vôňa na svete, akoby tam stále ešte bol.
Tu len tak sedávam, zabalená v mikine, ktorú mi dal a snažím sa predstaviť si ako voňal, no nie je to ono. Neviem to. Nedokážem to...
A tak sa teším domov. Skočím mu do náruče a nepustím ho, až kým sa dostatočne nenadýcham jeho vône. Len neviem, či ho tým pádom nebudem držať navždy.
Ale to by mi nevadilo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár