V každom odraze pola v okne vagóna som videla tvoj opírsovaný úsmev. Znova som mala pocit, že všetko naokolo mi len privodzuje spomienky na teba. Milióny stotinových obrázkov tvojej tváre, ktoré mám navždy niekde uložené sa začali po jednom vynárať späť na svet. Nechcela som to, nie. Nie dnes. Nie, keď odchádzam z chaty, z toho najlepšieho miesta na svete. Nie, keď ma v Bratislave čaká niekto, kto ma ľúbi. Nechcela som.
A predsa.
Tvoje vety. Tvoje ruky. Tvoje dotyky. Tvoje slová.
To všetko som stratila.
Hodinové telefonáty na skype. Žiarlivostné výbuchy, tvoje. Môj flegmatický postoj k tvojim "one-night-stand"-om. Hádky. Krik.
Pamätám si ja vlastne vôbec ako vyzerala naša láska? Človek si, že vraj, pamätá len tie dobré veci. Že na tie zlé časom zabudne. Prečo mám potom pocit, že u mňa je to presne naopak?
Prečo si nepamätám, čo som cítila, keď si ma plačúcu objal?
Prečo si pamätám ten pocit, keď si mi spravil strašnú scénu a potom si ma udrel?
Prečo si pamätám všetky bolesti, ktoré sprevádzali náš vzťah? Aj to ako boleli tvoje ospravedlnenia? Prečo mám spomienku na každý jeden tvoj odchod? Prečo?!
On si to nezaslúži. Nezaslúži si, aby som myslela na teba, kým sedím vo vlaku a idem za Ním. Nemám na to právo. A najradšej by som sa za to sfackala až do bezvedomia. Toto mu nesmiem urobiť. Nesmiem. Prisahala som, že už nedovolím tomu, čo bolo medzi nami, aby mi to zničilo ďalší vzťah. A hoci mi chýbaš a zabudnúť nechcem za žiadnu cenu, tak ten pocit, ktorý som mala v tom vlaku, už nikdy v živote zažiť nechcem.
Ľúbim ho.
A ty si minulosť. Si minulosť. Si...
(Som preto zlý človek?)
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Nič s toho čo bolo už nevrátiš a myslím si, že aj keby si chcela, nebolo by to správne. Ešte viac by sa trápenie mohlo nakopiť a to už by sa nemuselo dať zvládnuť. Len choď ďalej s tým čo vieš, čo máš s tým koho máš. Ani časom nezabudneš ale už to nebude tak bolieť.