Ja som živel. Bláznivá. Ľahko vytočitelná.
Ty si...ty si, nemám preto správne slovo. Si pokojný, veľmi pokojný, aj keď sa hneváš, tak z teba vyžaruje pokoj.
Ja som cholerik. Rozprávam, rozprávam veľa.
Teba musím o vety prosiť.
Smejem sa.
A nikdy neviem, či sa ty smeješ na mne, alebo so mnou.
Ja hryziem.
Ty šteklíš.
Ja som živel.
Ty ma držíš pri zemi.
Som ambiciózna, sebavedomá, rada v centre diania, v centre pozornosti.
Ty si utiahnutý. V kruhu svojich priateľov. Mlčíš, počúvaš.
Kričím, vrčím, chcem zo seba vydať vždy najviac, chcem, aby ma bolo vidieť, počuť, aby moja prítomnosť bola hmatateľná.
Ty sa usmievaš. Nenápadne. Ticho.
A pritom je tvoja prítomnosť povznášajúca. Chytím ťa za ruku a viem, že som tam, kde mám byť. Toto je miesto, kde mám vrčať. Ty si človek, pri ktorom môžem byť ja len ja.
Trochu bolí zreálniť túto vetu. Boli len dvaja ľudia, pri ktorých som ja bola ja. Pri iných ma vždy držala nejaká brzda. Toto nepovedz, toto neurob. Tak prečo je to pri tebe také iné? Prečo viem, že keď sa usmejem, tak ty budeš vedieť, že mám niečo zaľubom. Prečo mi tvoj pokoj dáva tú neuveriteľnú istotu?
Si úplne iný ako ja. Si odrazom hodnôt, ktoré ja nemám. Si odrazom lepšieho človeka ako som kedy bola ja. Máš všetky veci, ktoré ja nemám. Potrebujem ťa. Aby si ma stiahol na zem. Vrátil ma do reality, hoci aj keď v nej všetko bolí a nič nie je premlčané.
Požiadam ťa o vetu, chcem vedieť čokoľvek, úplne čokoľvek. Spýtaš sa prečo. A moja odpoveď znie, chcem si zložiť mozaiku. Spýtaš sa, či si nejaký obraz. Si obraz. Si realita.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár