Zbil ťa.
A ty si mu rozškriabala tvár. Vo veľkom štýle. A na tvojej strane boli ďalší dvaja muži, ktorí sa boli ochotní za teba pobiť. Odmietla si to. Kúpila si fľašu tvrdého chľastu a zavolala si mi.
Hádzala si do seba poldecák jeden za druhým bez toho, aby si to niečím zapíjala. Čím viac si toho mala v sebe, tým viac sĺz sa ti spúšťalo po tvári. Opúchala ti lícna kosť. Pamätám si, že som sa zamýšľala nad tým, ako môžeš byť taká krásna aj v tejto chvíli.
Po polovici fľaše si sa na mňa uprene zadívala, utrela si líca a povedala mi: "Raz sa zamilujem, raz, a on to je tak strašný kokot!".
Bolo mi nevhodne smiešne. Muži pre teba boli prívesky, módne doplnky, pre potešenie. Nikam si nechcela pliesť city.
"Myslíš si, že to je karma?"- opýtala si sa.
"Karma?"
"Že mi to vesmír vracia za všetky moje romániky."- povedala si tónom, akoby to bola absolútne samozrejmá vec. Zasmiala som sa.
"Ty sa mi smeješ, ale to je vážne."
"Miláčik, ty si chorá."- skonštatovala som a zapálila si cigaretu.
Rozplakala si sa znova. A pila si ďalej. Čierne si mala celé oči, celé líca. Napuchnutú peru, tmavofialovú lícnu kosť a polámané svoje dokonalé francúzke nechty.
Plakala si.
Ako žena. Tak skutočne, s fľaškou a poldécakom v ruke. A mne napadlo, že už nikdy nič nebude dobré, keď vieš plakať ako žena...
...
Spomenula som si na to dnes, keď som sedela na zastávke a čakala na autobus. Išla som s povznesenou náladou od tej najlepšej ženy a vtedy si ku mne prisadla.
Nádherná blondýnka. S maskarou roztečenou po tvári, popoťahovala nosom. Lícna kosť jej pozvoľna modrela, vzlyky sa jej drali z hrdla. Podala som jej vreckovku.
"Ďakujem."
"Nemáš zač."- usmiala som sa. Ona vzlykla. Prichádzal mi autobus. Vstala som a povedala jej: "Neplač, je to hajzel."
Zhypnotizovane prikývla a usmiala sa.
...
Je to smutné, keď ženy plačú ako ženy. Vtedy si skončila strašne opitá. Uložila som ťa do postele a do noci telefonovala s Ním, pretože som odrazu mala pocit, že veľmi potrebujem cítiť, že ma má niekto rád. A On mi nekonečne dlho šepkal, že ma miluje a kopu iných vecí. Zaspala som s mobilom pri uchu na tvojom gauči a usmievala sa. Chlapec mal na druhý deň dva obrovské monokle od tvojho nastávajúceho muža. A ty si na druhý deň mala na smutnej tvári ten zvláštny úsmev. Keď ste potom znova prišli do Bratislavy, boli ste spolu. A ste spolu. A ty stále plačeš ako žena...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
lilmia
12. 5.mája 2011 21:32
Dnes som si to prečítala tretí krát úžasné
2
najlepsi blog ever..
nechapem, a nikdy nepochopim, ako niekto moze udriet druheho cloveka.. a ten mu to odpusti..
nechapem, a nikdy nepochopim, ako niekto moze udriet druheho cloveka.. a ten mu to odpusti..
3
Aj mne sa to veľmi páči.
Je zaujímavé, že sa dajú rozoznať plače. A bôle a všetko okolo toho. Nemyslím si, že som žena, ale pokiaľ sú toto dôvody, prečo plačú pravé ženy, au. Aj ja som si práve dnes zaspomínala na svoje ženské plače. A tiež neviem, prečo práve dnes.
Je zaujímavé, že sa dajú rozoznať plače. A bôle a všetko okolo toho. Nemyslím si, že som žena, ale pokiaľ sú toto dôvody, prečo plačú pravé ženy, au. Aj ja som si práve dnes zaspomínala na svoje ženské plače. A tiež neviem, prečo práve dnes.
4
ďakujem...
@acvd43xa7w
tiež som tomu dosť dlho nerozumela, kým človek, ktorého som nenormálne milovala, neudrel mňa...vtedy som pochopila, ako sa dá odpustiť...ale stalo sa to raz a už nikdy..
@otvoreneokno
tých dôvodov je viac...a to ma veľmi mrzí...potom mi už nezostáva nič iné ako si stáť za svojím heslom, že milovaným ľuďom sa ubližovať nemá a milujúcim tiež nie...(aj keď mne samej je často zaťažko sa toho držať...)
@acvd43xa7w
tiež som tomu dosť dlho nerozumela, kým človek, ktorého som nenormálne milovala, neudrel mňa...vtedy som pochopila, ako sa dá odpustiť...ale stalo sa to raz a už nikdy..
@otvoreneokno
tých dôvodov je viac...a to ma veľmi mrzí...potom mi už nezostáva nič iné ako si stáť za svojím heslom, že milovaným ľuďom sa ubližovať nemá a milujúcim tiež nie...(aj keď mne samej je často zaťažko sa toho držať...)
Napíš svoj komentár