Bolo ako bolo, bude ako nebolo...

Bolo ako bolo, bude ako nebolo. Len na to som myslela, keď sme sa s tou najúžasnejšou ženou smiali nad táckou s čísburgermi v mekáči. Hystericky. A asi hlavne na tom, že opitému človeku sa veľmi ťažko hovorí čisburger. Vážne, skúste to.
Najúžasnejšia žena bola nešťastná, ale tvárila sa, že nie je. Ja som bola nešťastná, ale nemala som byť prečo. Odrazu mi všetko chýbalo, naše dni preležané na kuchajde, hodiny strávené snahou prefajčiť sa do delíria, či snahou vypiť všetko, čo nevypije nás.
Bolo to preč. Rovnako ako všetky tie žúrky u mňa doma, ako všetky tie opekačky, chatovice...čokoľvek.
Chýbajú mi všetky tie dni, keď som do svojej zdanlivo bezodnej kabelky, napchala celý svoj svet, odišla z domu a vrátila sa v čase tak rovno do postele.
Už sa nevrátia.
Dnes, keď moji rodičia už pomaly balia moje kufre, aby sa ma konečne po x rokoch mohli zbaviť a úplne potláčajú moje právo slobodne sa rozhodnúť o svojej budúcnosti sa mi zdá všetko nenávratne preč. A môžte všetci povedať, že ja nikdy neodídem. Môžte to povedať 500krát. No pravda je taká, že ono to vlastne ani inak nepôjde, keď to je pre mojich živiteľov hotová vec.
Ach. Mala som toľko plánov. Toľko plánov, keď som na svete bola sama samučičká, všetci ma opustili a jediné čo som chcela, bolo začať niekde odznova, niekde ďaleko. Dnes sama nie som a už sama byť nikdy nechcem, nechcem začínať od nuly a nechcem, aby to bolo ďaleko.
Ako sa to všetko mohlo tak zmeniť za jeden rok?

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu