Kde začať? Tuším začnem od začiatku aby to malo hlavu aj pätu. Život nie je ľahký, to je raz isté. Ale čo nás nezabije, to nás posilní. Ževraj... Viem nikto to nemá ľahké v živote. Ale nemám to ľahké ani ja. Potrebovala som veľa k tomu aby som toto napísala, ale píšem to kvôli tomu aby mi aspoň troška odľahlo na duši. Čo sa týka rodiny...som jedináčik a nemám súrodencov. Teoreticky som sa ani ja nemala narodiť, lebo podľa úžastných Novozámockýck lekárov moja mama nemohla mať dieťa. A predsa som tu a tento rok oslavujem moje 22 narodeniny. No nemáme to doma ľahké bo bývame v rodinnom dome aj s mojou babkou spolu. Mamina sa sem chcela prisťahovať lebo sa bála nechať svoju matku samú. Najhoršie rozhodnutie čo len mohla spraviť. Každý deň vstanem nato že sú hádky od rána do večera. Už mi to moc lezie na nervy. Otec si tiež rád vypije a vtedy je docela agresívny. Nepredstavujte si hneď že maminu bije a tak proste vtedy sa ešte viac hádajú ako obvykle. Je to tak že keď sa oni traja pohádajú, tak ja som tá na ktorej sa hned vypúšťa. To určite preto lebo som najmaldšia a preto lebo s nimi ešte žijem. Otec mi nepracuje...ako aj?! Je na invalide a pravdupovediac ani sa mu nikdy nechcelo pracovať. Maminu mám chorú. Skoro aj zomrela pred pár rokmi. Presne neviem čo jej bolo nikto mi to nechcel a ani nechce povedať dodnes. A nedávno som sa len dozvedela že aj súrodenca som mohla mať len mamina stratila bábo. Babka sa stará len sama o seba. A samozrejme vyžíva sa v tom že stále môže vyprovokovať hádky. Mám strýka, ktorý je alkoholik a každý mesiac utráca svoje peniaze na alkohol a na automatoch. Babka mu samozrejme peniaze dá vždy aj s tým vedomím že ich v živote nikdy viac neuvidí. Ale mojej mame, ktorá by potrebovala finančnú pomoc nedá ani len cent. Napríklad ako aj teraz... Robia nám strechu na dome a babka nedala ani len halier do toho... ja som všetky moje prachy dala rodičom aby som už nemusela vidieť mamu plakať deň čo deň. Vidieť to ako ťažko pracuje za prd penez, a pritom je aj ževraj ťažko chorá. Len nechápem mne to prečo nikto nehovorí že čo presne jej chýba. Ževraj mám aj ja choré srdce. Mam Arytmie, kardiomyopatia sa to nazýva tuším. Bolo zaujímavé to keď ma lekár vyprevádzal von z polikliniky a hučal po rodičoch že keď to naďalej bude takto pokračovať ako doteraz tak to so mnou čoskoro dopadne dosť zle... nebolo to motivujúce ale čo už. To že som aj nervovo moc labilný človek môžu tie hádky ale z väčša aj to že som sa zatiaľ velakrát sklamala. Buď v rodine, v kamarátoch či v láske. Najčastejšie v láske. Klamstvá, hádky, podvádzania, žiarlenie a prečo nie... som sa dožila aj toho aby ma byli. Teraz som s tým všetkým tak že, som sa vyrovnala so všetkým. Hlavne s tým že budem sama. Áno, mám priateľa a miľujem ho. Ale to neznamená aj to, že by som bola šťastná. Bola by som keby ma tiež ľúbil. Ale neni to tak. Bola by som rada keby mi neklamal a keby ma nebral tak že som a ďalej sa so mnou netreba zaoberať. Človek mu spraví všetko. Stojí pri ňom v tom najhoršom a dáva mu silu na pokračovanie a na výdrž. A všetko čo naspäť dostávam je úplná ignorácia a poznámky sebeckého človeka. A predsa bije moje srdce pre neho. Z časti samozrejme môžem za to aj ja, že sa to asi pravdepodobne blíži ku koncu. Momentálne som sa stala človekom, ktorá ani sama sebe nie je schopná veriť a niet to ešte dôverovať iným. A samozrejme dôvera je veľmi potrebná vo vzťahoch. Hľadám dôvody, chybi aj tie najmenšie, na ktorých by som si hneď vedela všimnúť to ak mi zasa chcú ublížiť. Lenže si v danej sekunde nikdy neuvedomujem to ako s tým ubližujem nie len sebe ale aj iným. Musím sa znova naučiť dôverovať, čo nie je moc jednoduché a takisto sa musím naučiť znova tešiť sa zo života. Bo jediné čo mi ešte momentálne radosť robí je filozofovanie o smrti. Aké by to bolo dobré. Nikdy viac nič necítiť. A nebiť medzi ľuďmi, ktorým som úplne ľahostajná. Nemám na tomto svete svoje miesto, nepatrím sem. Chcem odísť a nevrátiť sa, chcem zaspať a nikdy sa nezobudiť. Na druhej strane chcem mať aspoň jedného človeka, ktorý ma bude ľúbiť. Človeka, ktorému môžem dôverovať a ktorý bude ceniť to ak sa o neho niekto bude starať. Nikdy som nebola takáto. Vždy som i ohľadom na to všetko zlé vedela myslieť pozitívne, vždy som sa tešila zo života a vždy som bola ja tá, ktorá každého rozveselila. Snaha niektorých o moje rozveselenie je zbytočné. Kto ma pozná že to je nemožné. Snaha o pokazenie mojej nálady je na druhej strane moc ľahké a jednoduché. Aspoň v poslednej dobe. Keby som mohla mať aspoň jedno želanie... tak by som si želala to aby som sa nikdy nenarodila. Bolo by tak ľahšie pre každého, hlavne pre mňa. Nech si myslí každý to, čo chce...ale ja už nechcem, nevládzem...vzdávam sa.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
santoss  9. 7. 2012 17:44
Ufff, jahodicka. Chvilu som sa stipal, ci som to fakt cital, alebo som omdlel od horucavy a len sa mi to zdalo. Pekna, mlada baba a tolko fnukania. Ano, nemas to, podla toho, co si napisala na ruziach ustlane. Ale, do kelu, vzdat to ? Ufff, to hadam nie. Ved na svete je kopec fajn veci, ktore si este nezazila a ktore stoja za to. Ved predsa si sa narodila, si tu, tak si to uzi. Ano, chapem, prostredie mas dost depresivne, ale urcite nieco robis rada, takze nieco ma predsa zmysel. Najvyssi cas povedat "Basta, som tu a idem dalej. Som kus peknej baby, tak to rozbalim v tom, co ma bavi a v tom, co ma naplna" a Tvoj spoluputnik, predsa to nie je definitiva. Otvor oci a srdce do koran a ajhla, svet bude urcite krajsi. Jasne, ze sa hned nevyceris ako superstar, ale bez toho je tento zivot fakt len slzave udolie. A urcite stretnes este kopec ludi, ktori sa nebudu trhat do Tvojho fan klubu. No a co. Len si let k svojmu slniecku. Viem, je to tazke, ale drzim Ti palec. A napis nejaku peknu basnicku. Obcas ma chyti take crevo, ze ma napadne melodia a ja hladam text do nej. Sam nie som basnikom, ale ked nieco najdem, velmi ma to potesi. A mozno aj mojich kamosov. Tak let jahodicka.
Napíš svoj komentár