viem, že tam niekde bude vrah čo snaží sa ma zmiasť a ričí
spolu so mnou a so slzami v oku. Už vyše jedného roku mám pocit, že sa ma to niečo chce úplne zmocniť, nemám síl sa tomu vzpierať, nemôžem zas prehrať. Verím tomu, že to šťastie sa skrýva niekde blízko a možno poletuje okolo mňa nízko, takmer na dosah ruky, prečo keď ho vidím, nechytím ho ale prežívam muky. Nutne musím utiecť zo samého seba a netuším či potrebujem facku alebo radu z neba, kde vzala si mi srdce a s ním aj moje šťastie? Kde druhé srdce a nádej, povedz mi kde rastie! Už mám dosť týchto výlevov a rán na duši, teraz ani nevie ako sa cítim, nevie to, netuší. Z vnútra som bez štipky šťastia bez kúska svetlej chvíle, kde je jej správny názor na život, jej spôsoby milé. Zobrala si skoro všetko a vo mne ostali len spomienky a časy keď mal som ju za bohyňu, obdivoval jej krásy, jej telo, dušu, tvár a vlasy. Len bezodná studňa je zo mňa prázdna a suchá, nevypočutá duša, slepá a hluchá. Čas vraj dokáže zahojiť všetko, tak mu to povedzte, tomu času niekto, že nech sa otočí, pretože je tu jedna duša, ktorá sa snaží napraviť a zabudnúť skúša.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
klaudiqaaa
5. 8.augusta 2012 22:30
prekrásne
Napíš svoj komentár