"Stavím sa s tebou o čo len chceš, že do maturity si nikoho nenájdem..."

Myslím, že to bola stávka o ostrihanie vlasov na polovicu dĺžky...takto pred troma rokmi, v prvom ročníku, kedy som poznala buď tie detské nevinné alebo platonické lásky. 

Ono to naozaj šlo všetko podľa môjho vnútorného plánu a presvedčenia. Nikto o mňa nezakopával, a ak, tak len kvôli tomu ako vyzerám. Nikoho nezaujímalo aká naozaj som, či je ten úsmev úprimný, či sa mám naozaj prečo usmievať...ale usmievala som sa, lebo mi bolo fajn. Bolo mi fajn najmä preto, že som vedela, že nikomu neblížim, že môžem byť mrcha a každý nad tým len mávne rukou. 

2 roky som žila pokojný, priam stereotypný život, no potom sa začali objavovať ľudia, strašne veľa ľudí, veľa cudzích ľudí, ktorí sa neskôr stali mojimi najbližšími. A niekde medzi tými všetkými cudzími osobami sa objavil aj on.

 22. január, corový koncert s tými mojimi najbližšími. Ale ja som cítila, že tam za mnou, pri tom zvukárskom stolíku niekto stojí a usmieva sa, nepamätám si ho, ale viem, že tam bol. 

Všetko sa to udialo strašne rýchlo a nestihla som sa doňho zamilovať tak skoro ako on do mňa, postupne sa zamilovávam už 7 mesiacov, a každým dňom je to intenzívnejšie a každý deň sa usmejem nad tým, čo mám, čo mi priniesol do života. Lebo on nešiel po tom, ako vyzerám. On sa neriadil len očami. 

A hoci som pred 3 rokmi bola presvedčená, že nikoho nechcem, on ma presvedčil, že potrebujem 

niekoho, kto ma ráno zobudí bozkom a 10 minút mi rozpráva aká som krásna, 


niekoho, kto ma núti jesť keď vidí, že som zase schudla, 

niekoho, kto keď vidí, že je niečo zle, len počúva a objíme ma, 

niekoho, pri kom sa cítim bezpečne a zaspím pri ňom aj bez zapálenej stolovej lampičky....aj napriek tomu, že mi chrapká do ucha, 

niekoho, koho môžem predstaviť kamarátom a rodine a viem, že nebudem jediná, ktorá sa teší z jeho prítomnosti v mojom živote, 

niekoho, na koho môžem byť deň čo deň hrdá...stále viac a viac, 

niekoho, s kým si po 7 mesiacoch plánujem budúcnosť a vôbec nemám pocit, že je to skoro... 

Ale najmä niekoho, o kom píšem. Pretože vždy keď o niečom píšem, je to kus mňa.











 Blog
Komentuj
 fotka
johnysheek  10. 10. 2016 22:57
teším (y)
 fotka
tequila  3. 11. 2021 16:57
ale... aj ja ta chcem co s tym zrobime?
Napíš svoj komentár