Sklamanie???

Dlhú dobu som si myslel, že nezažijem niečo, čo som už zažil. Stalo sa to pred štyrmi rokmi. Nebudem zachádzať do detailov no zažil som pocit odlúčenia. Nie mojim pričinením. Partiou. Spracovať pocit vyčlenenia z partie alebo akéhokoľvek úzkeho kruhu blízkych ľudí je ťažké. Hlavne ak je človek introvert a má problém zapadnúť, nadväzovať vzťahy ale aj rozhovory. A tie vzťahy potom udržať. Je to psychicky náročné a človek sa z toho spamätáva dlho. Mne to dlho netrvalo hlavne kvôli preto, že som nebol členom partie dlho. Prakticky ani rok. A ani som veľmi nezapadol. Ale bral som ich ako moju budúcnosť. Niečo k čomu som začal pociťovať pocit radosti. No začalo sa to posierať a už vtedy som mal vidieť, že sa to zvrtne k zlému.

Nechcem nikomu priať zažiť to čo sa stalo. Pár ľuďom som to povedal. Myslel som, že som to povedal aj terajším najlepším kamošom. Prakticky bratom. Zrejme som sa mýlil. A prišlo to, čo nikto neočakával. V deň kedy som sa necítil najlepšie a chcel som sa porozprávať sa oni mali dobre a robili si srandu. Zo všetkého. Vrátane mňa. A neprestávali.

Akosi som znova okúsil pocit odcudzenia. Pocit samoty. Že nikde nepatrím. Že ma takmer nikto nemá rád. No má. Ja viem. No niekedy je tomu ťažko veriť. V ten deň mi to ukázali ľudia, s ktorými som sa nevidel dlhé mesiace. S ktorými som dlhé týždne neprehovoril ani slova. S ktorými som sa nepoznal. Ukázali mi, že "niekde patrím". Nikde konkrétne. Ale patrím.

Akokoľvek sa ja môžem snažiť niekde zapadnúť, môže to znamenať nič. Aj po 4 rokoch budovania vzťahov. Vzťahov, ktoré snáď budú trvať dlhé roky. Aj tam musím byť ja prijatý. A ja viem, že som. A oni to tvrdia. Ale niekedy sa správajú horšie ako cudzí ľudia.

Prečo to vlastne píšem na blogu, kde tiež nie som nejak veľmi akceptovaný a príjimaný?



Neviem.

 Vyznanie

1 0 3 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu