Avšak to, čo ma optimizmom nenapĺňa, je môj rast v oblasti vzdelania.. Mám totiž pocit, že som stagnovala. Či už z vlastnej obmedzenosti prijímať nové informácie alebo z nedostatku času, či nechuti k životu.
Je jedno na čo sa teraz budem vyhovárať, keď to uškodilo len a len mne však?
To, že stále neviem "čo chcem byť, keď budem veľká" je momentálne neopodstatnené... jedno viem, mám chuť spoznávať a učiť sa novým veciam. Mám v oku iskru a odhodlanie.. naučím sa väčšinou, no dobre dobre, takmer výsostne len to, čo mi v skutočnosti v škole netreba.
Uvediem príklad. Učíme sa na spoločenskovednom seminári filozofiu, dostali sme sa k existencializmu a jeho predstaviteľom. Ja jediná z triedy viem, kto bol a čím sa zaoberal Jaspers. Presne si pamätám, na ktorom mieste v knihe sú jeho myšlienky o hraničných životných situáciách... to, že mi oznámili, že jeho sme sa učiť NEMALI ani hovoriť nemusím..
Možno je fajn vedieť niečo navyše..ale kurnik, ja práveže to ostatné neviem.
To, že som tri a pol roka robila všetko iné, len som sa neučila, ani nechcem vyťahovať, lebo je to na hanbu. Venovala som sa však mimoškolským aktivitám, ktoré ma doviedli k nesmierne úžasným aj pracovným ponukám. Jednoducho som musela obetovať, značnú časť školy..
Teraz, pol roka pred definitívnym skončením školy sa viac-menej s radosťou učím každý deň.. niekedy učebnice zo školy podvádzam s knihami o iných a nadbytočných informáciach z knižnice, ale napĺňa ma ten pocit, že viem a zaoberám sa niečím navyše, čo iní nevedia.
ACH ludze, berte knihy do rúk a šup šup.. teraz by som dala čokoľvek za pol roka času navyše..ale čas niekedy prestávame vnímať.. a to je chyba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár