Že niekto videl jeho slzy,
že niekto bol zas tak drzý,
že pripomenul mu tú bolesť.
Zaznela mu smutná pieseň,
hrala v jeho hrudi,
ako v onú teplú jeseň,
keď on sa už nezobudí.
Hanbil sa.
Lebo z jeho modrých očí,
padá ranná rosa,
lebo on už nevykročí,
z hĺbky jeho srdca.
Teraz keď ho potreboval,
nebol tu a nepomohol,
stráži ho len z veľkých diaľav,
myslí si, že za to mohol.
Hanbil sa.
Že nebude tiež ako on,
že preňho vydá iba ston,
lebo syn už neuvidí,
svojho otca, veľké divy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár