Mal tmavú, olivovú pleť, na zatvorených viečkach sa chveli husté mihalnice a do čela mu padal hnedý prameň vlasov, takých polodlhých. Cez tvár, od kraja líca, cez ústa až k brade mal jazvu. Už skoro zahojenú, tvoriacej na nevinnej tvári drsný výraz. Pery mal plné a spod paplóna mu trčala ruka a kúsok hrude. Bolo to sexi, čo si budeme klamať.
Vtedy ma zo sladkého zamýšľania vytrhol ženský hlas:
- Mohli by ste si ľahnúť prosím vás?
- Ja, ja jasné... - čumela som na zdravotnú sestričku.
- Ako vám je? - pýtala sa.
- Myslím, že mi je lepšie. Prosím vás, kde to sme? - nevedela som sa dočkať odpovede.
- Predsa vo vojenskej nemocnici. Nevidíte? - ukázala na najviac znetvoreného človeka.
- No, to vidím, ale....kde sa nachádzame?
- Ďaleko od frontu, niekde na samote, blízko lesa. Asi dve hodiny cesty od vášho bydliska.
- Aha. Ďakujem - po rozume mi začala chodiť pesnička zo včielky Maji V krajine kde sa piesok lial a kde sa sypal vodopááááád. Viem, som divná.
- A ešte, že.... je tu nejaký lekár?
- Áno je, jeden. Práve odišiel na front a zachraňuje tam zopár tých čo prežili. Tých nádejných dovezú sem. Lekárov je teraz všade málo a takisto sestier. Ja som tu tiež jediná. - a potichu dodala - žiaľ.
- Mohla by som vám nejako pomôcť? - potichu som sa ozvala.
- O tom budeme hovoriť zajtra. Ešte sa musíš vystrábiť.
- A on bude vporiadku? - ukázala som na môjho nového princa. Sestrička sa usmiala.
- Tento? No samozrejme, robí tu nosiča pacientov, asi si len trošku zdriemol. - vzala veci, ktoré potrebovala pri pacientoch a išla do ďalších stanov.
Mne len šklbalo kútikmi úst, čo som sa chcela zasmiať. Predsa len je tu niečo, čo vyčarí úsmev uprostred vojny? Alebo to je niekto?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár