Pomaly som otváral oči.Všetko ma bolelo, dokonca aj vlasy. Ležal som na chrbte a okolo mňa mnoho ďalších vojakov.Boli tam však len Francúzi. Prišiel ku mne nejaký ošetrovateľ a nadvihol mi obväz na bruchu- až teraz som si všimol čo ma bolí najviac. Cítil som, akoby som tam mal dieru.Rozpamätal som sa, že ma bodol ten odporný vlajkonosič a zahromžil som, pričom na nápadne pichl šetrovateľ skonštatoval, že budem v poriadku rana sa zacelila. Spýtal som sa ho, kde sa nachádzam- Ste vo vlasti- odpovedal.Bol som desiatky kilometrov od Ulmy.Ako dlho tu som ??3 týždne.3Týždne som ležal v bezvedomí.Dlhý čas. Pomaly som vstal, rana ma pichala pri každom nádychu.Potichu som opäť zanadával a vybral sa von.Vybral som sa von zo stanu-nachádzali sme sa na rovnej pláni, z ľavej strany nás obliehal les, na pravej sa vypínali vrchy nejakého pohoria. Cítil som, že som doma.A cítil som sa hrdinsky, kedže som bol zranený a nevedomky som sa usmial.Zmrazilo ma však v tej istej chvíli, keď som zbadal na kope ležiacich mŕtvych kamarátov.V tej chvíli som znovu zahromžil, pre zmenu na seba aký som tupec.Trvalo ďalší mesiac, kým som sa zotavil a znovu sa pripojil k pluku. Kamaráti ma srdečne vítali, obíjmali, podpichovali a tešili sa z môjho návratu.Mali sme ísť do ďalšej akcie.Pre zmenu niekde do Čiech.Napadlo ma moje dievča z dediny a hneď som jej napísal krátky list.Nebeol som zdatný v písaní, preto som ju nechcel učítať na smrť.Ktovie, či si na mňa vôbec pamätá.Vydali sme sa lesmi smerom na východ v kolóne.Jedinou zmenou bolo, že nie sme samy.Pred nami kráčali "oni".Bola to stará garda.Nápadne medvedice, neprítomný pohľad, pevné telo a odhodlanosť v nás vyvolávala obdiv.Báli sme sa na nich čo i len pozrieť, no zavše nejaká hlava vykukla z rady.Bolo mi divné, že nejdu, tak ako my v kolóne ale skôr vo štvorci-ktovie prečo.Viac som na to nemyslel a sústredil sa na moju dievčinu a to, ako s ňou opäť budem.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár