Hrebeňovka Malou Fatrou s podtitulom - Čo všetko sa dá zažiť v priebehu dvoch dní (druhá časť)

Pustam sa do prepisovania dalsich mojich zazitkov. Neviem, ci niekedy napisem aj upne prvu cast, ako som sa tulala Muranskou planinou. Mam neprijemne tusenie, ze mi moj prvy cestovatelsky dennik (zosit, ktory dvakrat zmokol a vyzeral, akokeby som ho pouzivala niekolko rokov) pravdepodobne mama vyhodila. Dnes rano, ked som nemohla spat, uz je to par dni, co zaspavat tako okolo 3-4 rano, som sa rozhodla, ze idem robit poriadok v izbe. Nech je aspon uzitok z tej mojej nespavosti. Prekutrala som vsetky mozne miesta, kde by som mohla dat ten dennik, aj postel som odsunula, ci tam nezapadol. Vsetky moje skatule, do ktorych som zhrnala bordel zo stola, ked som surne pred skuskami a koli inym zalezitostiam potrebovala tip top poriadok na stole. Nikde nic. Som z toho sklamana. Bol to bol moj uplne prvy dennik, ktory som kedy pisala. Boli to zazitky z dvoch najakcnejsich, najblaznivejsich dni mojho zivota. Ale tak vzdy je nadej, ze som sa zase pozrela zle. Pod lampou najvatsia tma. Mozno ho este najdem. Dost bolo zvastov nauvod, prejdem k veci.

6.9.2008 rano
Zobudila som sa pred 5.15. Chvilu som lezala v spacaku. Nechcelo sa mi vyliezt, ale priroda volala. Este bola mierna tma, ale bolo dobre vidiet, ako sa zamracilo. Zapnem mobil. Je 5.15. Teraz tu lezim, mam pripraveny liek na zapitie a moje windstoper gate, ze idem von aj s fotakom, cakat na slniecko, kebyze sa nahodou spoza mrakov objavi. Som hladna, ale nechce sa mi nic z ruksaku vyberat. Obleciem sa, beriem fotak a bye, bye.

Par slov mojej partacky:
Ja som vstala o siestej. Sla som vylovit banany spod stromceka, (Vcera sme sa preventivne vsetkych potravin zbavili, ulozili do tajmej skryse, aby nas nahodou neobstastnovali nevitany hosia. Clovek nikdy nevie.), vylozila som sa a napapala sa cucoriedok a brusnic. Mnam, kralovske ranajky.

9.6. vecer
Caute! Je 20:30 a ja s Natkou lezim na karimatkach v sedle Fackou pri dakom partizanskom pametniku. Fajne tu pofukuje vietor. Akurat som bola pred chvilou sockovat vodu v Chate pod Klakom.

Vratim sa k rannym udalostiam, ale najsor celkovo zhodnotim tak v skratke dnesny den- des a hroza, stastie v nestasti, sranda musi byt.

Rano som pofotila vychod slnka, napapala sa brusnic-vzivote som nejedal take skvele brusnice. Rano bola dost kosa, tak som mohla vyuzit moje rukavice, za ktore sa mi vcera pri ohni smialy, ze sak je teplo, ale ja som vedela, ze ich este pouzijem. Potom sme sa seriozne najedli (neviem, ci by sme dokazali ficat dlho z tym rannych cuciek a brusnic), zbalili stan, vsetky dalsie paksametle a este pred osmou sme sa vydali putovat dalej. Ani sme sa nerozlucili s nasou novou partiou. Dufali sme, ze sa este niekd estretneme.
Natka sa stazovala, ze sa vobec nevyspala, ale ja som sa vyhajala skvele. (Vraj v novi brutalne fukalo a ja som chrapala-take vyhovorky!!) Trasa sa mi dnes az tak nepacila, najma ten zaciatok. Mala som zlu naladu, taku rozymavu, smutnu, myslela som na hovadiny. Co malo vplyv aj na moje tempo, dost som sa vliekla. Neslapalo sa mi najlepsie a ani zhovorciva som moc nebola. Proste, nalada nahovno. Tralalakali sme sa cez les neuveritelne dlho, ziaden vyhlad, nic len les a les. Natka bola rada, ze neprazi na nu slnko, ale ja som bola zdeptana, asi koli tomu, ze bol vsade stale len les. Mam rada hole kopce, kde je vylad na vsetky strany. Cestou sme stretli dvoch chlapikov, prehodili par viet a slapali smer Skalky, kde sme si dali obednajsiu pauzu. Mierne nam dochadzala voda, ale cestou mali byt este 3 studnicky, tak sme si tym hlavu nelamali. Zo Skaliek sme zbehli do Vricanskeho sedla. Boli tam dost neprijemne zostupy. Hovorila som si, ze by som to v opacnom smere nechcela ist, ale to som este nevedela, co ma caka. Par sto metrov nad sedlom bol usek, kde sa prevazali motorkari jedna radost, cele to tam bolo rozdrbkane, ale asi nie koli motorkarom, ale tym, ze tam zvazali drevo. Ale aj tak nerobilo na mna dobry dojem, ked podchvilou okolomna presiel daky motorkar, nasmradil mi pod nos a o hluku ani nehovorim. V sedle sme sa mali rozhodnut, ci ist okolo vodopadu- 1 hodina zachadzka, alebo po hrebeni. Najprv sme zbehli kusok ponize, kde bola znacena nasa tretia studnicka, do ktorej sme vkladali vsetky nase nadeje, lebo tie predosle sme okaslali, sak bude este jedna. Vzivote nikdy sa na nic podobneho nespoliehajte!! Zbehneme dole a na nase nemile prekvapenie nas tam cakal vyschnuty potok a nam uz ostali len posledne mililitre vody. Vtedy sa Natky pytam na cas, hlada mobil, ale nevie ho najst. Cely ruksak vyhadze (adrenalin stupa), ale mobil nenajde. Uz chyta nervy. Mohla som jej akurat povedat: „Vitaj v klube!“, ale radsej som to nechala len pri myslienkach. Ked sa dari, tak sa dari. Sami v horach, bez mobilu, to potesi. Ale sak nasi stari rodicia nemali mobili, zvladali vsetko bez mobilu, tak preco by sme to nezvladli aj my. Sesterka sa chcela vratit na Skalky, jedine miesto, kde mohal mobil zabudnut. Mne osobne sa moc nechelo, bola som unavena a stale som mala naladu pod psa. Dnes mi dako endorfiny nepomahali. Navrh, ze ju pockam v sedle mi nepresiel, kedze rozdelit sa v pripade, ze neme mobili by bolo dost riskantne. Ani dalsi moj navrh, ci nepoprosit motorkarov, ci by jednu z nas nezviezli mi nepresiel. Uz som bola tak znicena, ze som vymyslala, co sa dalo.

Natka makala ako fredka pohanana adrenalinom. Ja som sa zase vliekla z nohy na nohu, uplne nevladne. Moje nadoblicky asi strajkovali, ziaden adrenalin, nic. Opat tou istou rozdrbanou nie moc estetickou cestou, kde sa prevazaju motorkari a potom dalej po ceste na Skalky.
Hore na skalkach ma uz cakala vysmiata Natka aj s mobilom. Super, aspon nieco pozitivne. Natlacila som do hlavy dake musli a spojazdnila prvykrat nase radio na rucny pohon. Tak sme mali aj daku hudbu, ktora mi uz pomaly zacinala chybat. Dojedal som, zbalila som paksametle a vydali sme sa spat smer Klak.
Cestou stretavame ceskych surodencov-brat so sestrou, ktori nam dali trosku napit z kofoly – nasa prva pomoc pred dehydrataciou, lebo uz zacinali byt riadne suchoty.
Zideme spat do naseho stareho znameho Vircianskeho sedla. Na Klak su to podla mapy 4 hodiny, podla smerovnika dve. Takze Natka sa to chysta dat za hodinu a pol. (Optimistka, ktora este nevedela, co ju caka.) Ja som nemala take optimisticke vyhliadky, mne stacilo sa tam vyskiabat v zdravi, neocakavala som, ze tam vyletim za hodinu a pol (Redbull som zabudla doma, takze kridla mi asi nenarastu.) Ten vystup bol brutalny, mala som pocit, ze ma na nohach zelezne topanky a skriabem sa na kolmu stenu. Po neprijemnom strmom useku bola vyhliadka. Ked sme tam dosli, ani jedna z nas si nevsimla znacku vyhliadky, obe sme si naivne mysleli, ze sme na Klaku. Vytesovali sa, ze to mame za sebou-neuveritelna radost. Pofotili sme sa. Dodnes sa smejem na sesterkinej fotke, ako klaci na „Klaku“. (Ale vtedy mi nebolo do smiechu, ked som zistila, ze na Klaku nie som). Znechutene a sklamane, z toho, ze to nebol este Klak sme slapali dalej. Vydeme trosku vysie a vzadu daleko, daleko(aspon vtedy sa mi to zdalo neuveritelne vzdialene) sme uvideli charakteristicku siluetu Klaku (ked ju dnes vidim, vzdy si spomeniem na ten neprijemny vystup hore a ako veelmi neznasam ten kopec). Dopili sme posledne zbytky nasej vody-mala som tak 2 glgy. Vtedy uz bola riadna kriza, ziadna voda a kus cesty pred sebou. Uz ani Natka nebola plna energie-dehydratacia ma na nu horsie vplyva ako na mna. Asi prvyrat som sa dostala do vedenia, ja som potiahla sesterku. Uz len to, ze som konecne raz prva ma hnalo do predu.

Konecne sme na Klaku a uz na realnom Klaku, nie na ziandej vyhliadke. Sesterka sa rovno zvalila na zem a snazila sa nacerpat daku vlhkost z toho sucheho vzduchu, co tam vial. Ja som zatial pofotila, pokochala sa krasnym vyhladom (Aj ked neviem, ci bol az tak nadherny, ze stal za tu namahu. Ale nie, urcite to stalo zato, a aj pre dobry pocit, ze som sa tam vyskriabala a mozem povedat: Bola som tam! A stacilo na cely zivot.) Ked sa sesterka pozviechala, odfotili sme sa spolu pri krizi (nech vidno, ze sme boli fakt na tom blbom Klaku). Potom nastala Bojova porada, ci ist do Cicman, alebo Fackovske sedlo. Ja som velmi chcela ist omrknut Cicmany, ale predsalen boli o cosi dalej a nase zasoby vody boli nulove, takze verdikt znel- smer Fackovske sedlo.

Cestou nadol, par metrov pod vrcholom, stretavame skupinku piatich turistou, nasu druhu prvu pomoc, ktoru sme vtedy fakt potrebovali. Dali nam napist sa a este nam venovali liter vody na cestu. (Dobri ludia sa najdu vsade.) Jeden z nich bol v Afrike, tak porozpraval svoje nerprijemne zazitky s nedostatkom vody (vedel, co prezivame).
Cesta dole do sedla uz bola pohoda, uz sme videli zhora svoj ciel. Islo sa cez les, na zaver boli serpentinky, ktore vela ludi asi nepouziva, lebo tam boli porobene priame skratky. Nebudeme vycnievat z davu, tak aj my sme si to sekli skratkou priamo nadol. Bola to riadna strmina, zaberak na kolena, ale usetrilo nam to vela casu.

Konecne v sedle!! Nase prve kroky smerovali na Salas (tamojsi podnik), kde sme si dali po jednom velkom zasluzenom pive (Nikdy nam tak nechutilo pivo ako teraz) a nieco fajneho pod zub. Ja som si dala kuraci rezen s broskynou a syrom so zeleninovou oblohou a rajcinovy salat. Sesterk si dala, ako spravny Slovak, bryndzove halusky. Bolo to bozske. Uz davno som nejedal nic tak dobre.

Rozvalili sme sa na karimatky par metrov od cesty a travili. Bolo uz o cosi veselsie. (Moja nalada sa konecne zlepsila pri brutalnom vystupe na Klak-konecne sa mi zacali dake tie endorfiny tvorit) Pustali sme si nase super radijko na rucny pohon, rehotali sa, citali nase 3 dni stare noviny, planovali nasledujuci den. Chceli sme ist eset omrknut tie Cicmany. Podlamapy to boli 3 hodky, co je uz len mala prechadzka.
Casom sme vysmadlia, s cim sa tu objavil dalsi problem (Tych tu bolo za posledne dva dni neurekom.)- zabudli sme si nabraj v Salasi vodu. Kto po nu pojde? Ani jednej z nas sa nechcelo. Tak ideme losovat. Kto neprehral? Samozrejme ja, ja mam na to stastie. Tak som zbalila prazdne flase do igelitiek a hura na „nakupy“ . Bola uz dost pokrocila doba, vonku sa zotmelo, tak som sa obavala, ze Salas bude zavrety. Moje obavy sa stali realitou. Skusala som tam klopat v nadeji, ze tam este niekto ostal. Zial nic. Sklamana som sa zvrtla na pate a vydala sa smer Chata pod Klakom, moja posledna nadej, kde zozeniem vodu. Pridem ku chate. Vsade tma, len na terase vidim male svetielko. Vydem po schodoch hore, pozeram cez okno. Vnutri sedi chlap za laptopom. Bol v teplakoch, myslela som si, ze je to turisla, co je tam ubytovany. Skusim balkonove dvere, ci su otvorene. Na moje velke prekvapenie bolo otvorene. Vojdem dnu. Kedze chlapa za laptopom povazujem, ze navstevnika, nevenujem mu velku pozornost, pozeram za barmansky pult, ci tam nie je niekto, ale nikde nikoho. Vtedy ma oslovi chlapi, co tam sedel. Vysvetlila som mu, ze zhanam trosku vody. Nakoniec vysvitlo, ze je barman. Dokonca mi chcel aj vinko nacapovat, nech je veselsie. Bol sympos, chvilku sme pokecali, porozpravala som mu par zazitkov. Spomenula som svoj NAJHORSI vystup na daky kopec-konkretne Klak(Konkuruje vystupu na Predne Solisko, ale to je uz iny pribeh). Co on nesuhlasil, spomenul daky kopec z druhej polovice hrebena Malej Fatry (Ten sa prezmenu mne nezdal taky narocny, lebo vtedy to bol asi prvy kopec po nastupe na hreben, tak sa mi to zdalo vpohode, este som nebola velmi zmorena. Avsak Klak bol zlaty klinec programu a uplne ma zabil) Dokecali sme, podakovala som sa a sla som za Natkou vyvalujucou sa pohodlne na karimatkach, zatial co ja objeham jednine mozne zdroje vody. Bola som spokojna, hrda na seba, ze som vysockovala uspesne vodu. Ale dodnes lutujem, ze som neskusila ukecat toho barmana na jedno pivo, bol mily, urcite by bol ochotny.


Pokracovanie nabuduce. Dako som toho vela popisala, tak to bude mat nakoniec az tri casti.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu