Ja neviem. Možno. Zažila som dni krásne, tie najkrajšie na svete a cítila som také to ozajstné šťastie, cítila som sa taká ľahká, milovaná a milujúca.
Ale, nič nie je na veky a zažila som aj dni hrozné. Patria medzi tie najhoršie...Plakala som , hocikedy, ráno...na obed....večer...v noci... vždy. Lebo ma bolelo to ako sa správal alebo nesprával, to, ako som postupom času cítila ľahostajnosť.
A potom odišiel, ďaleko odomňa a ja som mu nestihla povedať, že ho mám veľmi rada, že si ho vážim, lebo je to správny človek a že mi bude chýbať.
Celý jeden rok sa striedali dni pekné s dňami nepeknými, veľkrát som sa hnevala no zároveň ľúbila, veľakrát som sa cítila ukrivdená, no všetko som odpustila.
Ďalší rok som sa snažila zabudnúť.A zabudla som, ale iba tak povrchne, tak, že som oklamala samu seba a zabralo. Až kým mi nenapísal že mu chýbam. Až kým som si neuvedomila, že aj on mne. A veľmi. Že naozaj chcem byť pri ňom a len tak citiť jeho objatie. Stačilo by mi to. naozaj. Cítiť, že je tu pre mňa.... už navždy.
A tak sme sa preniesli do dnešného dňa, celkom smutného večera.Ležím, je mi zima, počúvam najsmutnejšie pesničky na svete a chýba mi. Ľúbim ho, stále ho ľúbim a vždy aj budem.
Prídi už....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár