Boli ste uz v ohrozeni zivota alebo v situacii ktora je podobna?
Ja hej, mohol som mat tak 9-11 rokov a bol som cez leto na prazdninach u stryka v BA. V jeden den sme isli na kupalisko, no a ja ako maly chlapec som este nevedel vobec plavat najprv som tam ist nechcel ale nechal som sa prehovorit sesternicou. Isiel s
niekolkokrat Napisem len par prikladov ako by som skoncil: zrazenie autom, utopenie v rieke, pad z asi 10metrovej vysky, prevalcovanie balvanom, vypadnutie z okna (7 poschodie), napichnutie sa na plot (taky s tymy "ostepmy" ...atd... viac si nepamataam
Aj ja som sa dvakrát skoro utopila...raz keď som mala asi 5 a prechádzala som sa vo vode v ktorej som dočiahla a zrazu tam bola taká obrovská jama...
A potom keď som mala asi 10 a boli sme v Turecku a mala som tam také to obrovskéé koleso nafukovacie(to som už plávať vedela...to koleso bolo na hranie ) a som v ňom sedela tak klasicky že nohy vyložené hore...a zrazu prišla strašná vlna prevrátila ma aj s kolesom a nevedela som sa z neho dostať...hrozné
Ale v snoch som denno denne v horších situáciách..vediem akčný nočný život
@kliest Mala som totálne pridrbaných spolužiakov a učky o tom vedeli, ale nič s tým nerobili. To sa ani nedá napísať, každý deň tam bolo niečo hrozné. Raz ma spolužiak kopol do brucha a vyrazil mi dych a raz sa tam tí kreténi ohadzovali ostrými šípkami cez celú triedu. A raz ma jeden spolužiak, moslim, priklincoval lavicou k stene, že do nej kopal.
A vždy sme to ešte schytali my aj od učiek. Nenávidím tú školu doteraz!
A raz, keď som bola malá, sme boli na Sitne, na kopci a keď sme došli hore, tak sa tam strhla strašná búrka a všade tam trieskali blesky, boli sme tam skrytí v nejakom onom, ale potom sme bežali dole, priamo cez tú búrku, po šmykľavých kameňoch a blate, tak vtedy som sa celkom bála.
@kliest Nerobilo ti problem naucit sa potom plavat?
Ja som tiez raz bola...kedysi v zime,asi pred cca 10rokmi. Boli sme u babky a na igelitovych taskach sme sa vozili dolu takym strasne strmym kopcom. Na konci toho kopca je taky sek a rovina. Udrela som si tam chrbticu a vyrazilo mi dych. Tiez to chvilu trvalo, nemohla som sa nijak nadychnut, strasneee.(odvtedy mi dych este parkrat vyrazilo, ale to nebolo oproti tomuto nic) Zbadal to brat, vtedy mal asi 14.Zacal so mnou triast a tak mi vlastne zachranil zivot
Ach a ešte keď mi kôň v cvale zastavil a ja som preletela pár metrov cez neho dopredu...alebo keď ma napadol kamoškin kokeršpaniel...alebo keď som bola na takom jebnutom kolotoči ktorý zastavil keď som vysela dole hlavou a to ich akože "pripútanie" bolo tak labilné že som myslela že každú chvílu vyletím...keby som sa tam nezapierala nohami tak neviem neviem...ale to som si až tak moc nebrala ako tie topenia keď som bola malá...
@kliest neboj nechystam sa to rozoberat, ale nedalo mi nepoobzerat sa okolo seba a popremyslat, ze co sa moze stat heh nooo a nemam to tu veru najbezpecnejsie
neviem ci sa to ráta ale raz ma skoro zrazil kamión a potom keď som sa zasekla vo výťahu.. no.. skôr som mala pocit že o chvíľu padne.. začal sa hrozne triasť a som si pripadala ako v zápalkovej škatuľke.. úplne ako pri zemetrasení.. len vo výťahu.. cca asi pri 7 poschodí.. som vyšla úplne roztrasená a som asi 10 min sedela na schodoch a rozdýchavala.. aj keď len tak výťah padnúť nemôže.. má asi 7 lán a len tak sa neroztrhnú.. aj tak som sa skoro pototo
ete ako ani nie rocnu ma skoro zabila doktorka presnjesie nechala umriet na otravu krvy neskor na mna padol strom,maly brat tresol tehlov po hlave a zasa dalsie drevo robili sme s drevom mama ze hodi na kopu a prisalo to na mne
hej tuším keď som bol malý, tak mi doktorka stanovila zle diagnózu, potom na silný nátlak mojej mamy lepšie otvorila oči a všimla si, že mám tú novorodeneckú žltačku..
ja keď som raz šla zo školy na zastávku,tak som bežala cez hlavnú cestu a skoro ma zrazil kamión,ale jedna tetka ma stihla schmatnúť...potom som od nej dostala vynadané
Od vtedy sa stále pozerám,či nejde auto/kamión,keď prechádzam cez cestu
Keď som mal 5 rokov dostal som nejakú vážnu chorobu, niečo s pečeňou, dostal som to na chalupe, skoro mimo civilizácie.
Doktorka, ktorú zohnali mi nedala už skoro žiadnu šancu a prevoz do nemocnice by som vraj neprežil, že treba len dúfať.
Dedo potom zohnal nejakú prírodnú lekárku, šarlatánku, robila nado mnou rôzne veci, čary atd. do pol hodinky mi klesla teplota a za pár dní som bol v pohode, lekárka neverila vlastným očiam.
vcera ma chcela napadnut vcela chcela ma postipnut,ja som sa branil bojoval som s nou bol to tazky boj nikdo nevedel urcit kto bude vytaz az nakoniec som vitiahol svoju tajnu zbran a ona odlatela.a odvtedy som pre vsetkych mojich znamich aj neznamich hrdina.
...ohrozenie zivota...? to je mojim stavom stale...to bude tym ze milujem adrenalin...ale to by som skor nazval ako kontrolovane ohrozenie zivota, aj ked je jasne ze clovek nikdy nevie co sa moze stat,...
a ozajstne ohrozenie zivota ... na to nemam dobre spomienky, takze to ani nerozoberam....
raz na nás jeden chlapík vybral zbraň... písala som o tom aj v blogu... minulé leto... no, nebolo mi vtedy teda všetko jedno... už som videla to najhoršie...
a raz nám horel byt... bolo to niečo strašné.. od vtedy nemám rada oheň a mám k nemu dosť podstatný rešpekt... pripadala som si ako v zlom sci-fi filme...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
42 komentov
A potom keď som mala asi 10 a boli sme v Turecku a mala som tam také to obrovskéé koleso nafukovacie(to som už plávať vedela...to koleso bolo na hranie ) a som v ňom sedela tak klasicky že nohy vyložené hore...a zrazu prišla strašná vlna prevrátila ma aj s kolesom a nevedela som sa z neho dostať...hrozné
Ale v snoch som denno denne v horších situáciách..vediem akčný nočný život
A vždy sme to ešte schytali my aj od učiek. Nenávidím tú školu doteraz!
A raz, keď som bola malá, sme boli na Sitne, na kopci a keď sme došli hore, tak sa tam strhla strašná búrka a všade tam trieskali blesky, boli sme tam skrytí v nejakom onom, ale potom sme bežali dole, priamo cez tú búrku, po šmykľavých kameňoch a blate, tak vtedy som sa celkom bála.
Ja som tiez raz bola...kedysi v zime,asi pred cca 10rokmi. Boli sme u babky a na igelitovych taskach sme sa vozili dolu takym strasne strmym kopcom. Na konci toho kopca je taky sek a rovina. Udrela som si tam chrbticu a vyrazilo mi dych. Tiez to chvilu trvalo, nemohla som sa nijak nadychnut, strasneee.(odvtedy mi dych este parkrat vyrazilo, ale to nebolo oproti tomuto nic) Zbadal to brat, vtedy mal asi 14.Zacal so mnou triast a tak mi vlastne zachranil zivot
Clovek ani nevie a z nicoho nic moze bojovat o zivot, ale niekedy ani bojovat nemoze ked ho napriklad necakane zrazi auto.
ale dost, nepisme o takychto morbidnych temach radsej sa tesme zo zivota..
Od vtedy sa stále pozerám,či nejde auto/kamión,keď prechádzam cez cestu
Doktorka, ktorú zohnali mi nedala už skoro žiadnu šancu a prevoz do nemocnice by som vraj neprežil, že treba len dúfať.
Dedo potom zohnal nejakú prírodnú lekárku, šarlatánku, robila nado mnou rôzne veci, čary atd. do pol hodinky mi klesla teplota a za pár dní som bol v pohode, lekárka neverila vlastným očiam.
Niečo na tých veciach bude
a ozajstne ohrozenie zivota ... na to nemam dobre spomienky, takze to ani nerozoberam....
a raz nám horel byt... bolo to niečo strašné.. od vtedy nemám rada oheň a mám k nemu dosť podstatný rešpekt... pripadala som si ako v zlom sci-fi filme...