,,Idem k Brithney !“
Doma som to už nemohla vydržať. Mama totiž kŕmi mojich dvoch mladších súrodencov - Jeremmyho a Janu.
Vždy držia pri sebe a dnes si zmysleli, že budú jedlo bombardovať po celej kuchyni.
V izbe to tiež nešlo pretože môj starší brat - Jake - má tak nahlas pustenú nejakú metalovku, že je to počuť aj o tri izby ďalej ku mne.
Takže som zavolala svojej naj kamoške Brithney a dohodli sme sa,
že pôjdeme do parku a na zmrzlinu. Milujem čokoládovú a citrónovú. Mňam.
,,Poď mi radšej pomôcť s malými !“ navrhla mi mama.
,,Nie vďaka !“ zakričala som jej vyplašene naspäť a pratala som sa
z domu skôr ako stihla niečo povedať. Bola sobota, krásny slnečný deň tesne pred začiatkom leta. Už iba pár dní školy a mám prázdniny. Brithney bývyla len o dva bloky ďalej takže som nemala problém ísť pešo a nie na aute. Práve som si urobila vodičák, a mama mi kúpila čierny Mercedes ml. O pár minút som zazvonila som na dvere veľkého domu viktoriánskeho štýlu.
Otvorila mi pani Angelová, Brithneyina matka.
Bola to milá žena s hnedými vlasmi, ktoré mali na slnku červenkastý nádych, a aj keď mala čosi okolo štyridsať tri rokov, zatiaľ mala (aj keď iba celkom malé) vrásky, akurát tak okolo očí a kútikov úst od toho, že sa často usmievala. Oči mala modrej farby. ,,Dobrý. S Brith ideme von, prišla som po ňu.“
Ledva otvorila ústa aby mi odpovedala, z izby za ňou sa vyrútila Brith - vysoká štíhla blondýnka.
V blond vlasoch po plecia, mala aj modrý a ružový melír. Tentoraz mala na sebe biele plátenné šortky s ružovým opaskom, volné bledoružové trčko s nápisom Black and White, (čo absolútne nedávalo zmysel vzhľadom na farbu trička) biele plátenné tenisky, ružové hodinky a asi milón doplnkov ako náramky alebo náhrdelníky.
Modré oči ktoré zdedila po svojej matke jej zakrývali slnečné okuliare s bielim rámom.
Ako vždy - bola dokonalá. Ja som mala iba obyčajné čierne rifle a obyčajné čierne tričko na ramienkach s Mickey Mausom. Vlasy som nemala blond, boli žiarivo červené. Bola som rada, že mi ich mama po dlhej hádke a prsviedčaní dovolila farbiť. Stále si myslí, že som jej malé dievčatko. Moja pravá farba je obyčajná, nudná hnedá.
Zakývali sme pani Angelovej na rozlúčku. Tá si iba vzdychla. Bol to vzdych akože - táto dnešná mládež, to je hrozné.
,,Ako s Aďom ?“ spýtala sa. Aďo je môj frajer. Teda on si to stále myslí. Už péééékne dlho sa mi páči iný chalan. Volá sa David. Býva asi tri domy od nás, má krásne čierne vlasy, ktoré sa mu na slnku farbia do fialova. Plus nádherné zelené oči, niečo na ako dubový list uprostred leta. Je o dva roky starší, má úžasnú postavu.
Ani Aďo nieje na zahodenie, má špinavé blond vlasy, no oči nemá také úžasná ako David - má ich hnedé. Postavu má vyšportovanú, hráva futbal, raz za týždeň chodí do posilky a cvičí.
,,Ále veď vieš.“ Odbila som ju rýchlo. Vedela, že už dávno sa mi nepáči ani tak Aďo ako David. ,,Šak ja viem ale čo nové ? A ozaj, pokročila si s Davidom ?“ Vzdychla som si. Čo som jej mala povedať ? “Nie nepokročila som s ním, veď to vieš. Iba na mňa hádže zabijácke pohľady, ale aj to je niečo nie ?“ Jasné, že som to nepovedala. V poslednom čase sa tak správa ku každému, no aj tak sa mi akosi marilo, že mňa si nejako vyhliadol a tie pohľady na mňa hádže dosť často. Vedela som, že je to absurdné.
Sklonila som sa, aby mi do tváre netrafil konát.
,,Nie, nepokročila som s ním.“ Brithney na mňa pohoršene pozrela.
Keby bola na mojom mieste ona, už by konala.
,,Počuj musíš sa už rozbehnúť. Je to už dosť dlho čo ho okukávaš.“
,,Hmm... asi hej.“ všemožne som sa snažila vyhnúť sa priamej odpovedi. Ale... mala pravdu. Okukávala som ho už hádam dva mesiace a doteraz som sa na nič neodhodlala.
Brith si iba vzdychla, čakala to.
Práve sme došli ku stánku so zmrlinou. Moja kamoška si dala do pohára jahodovú a jogurtovú. Poliali jej to čokoládovým sirupom a nasypali tam kúsky čokolády.
Ja som si dala moje obľúbené - čokoládovú a citrónovú.
Tiež som si dala polevu a čokoládu a vypýtala som si čokoládové trubičky. Zobrala som lyžičky a išli sme si sadnúť do parku na lavičku.
Brith sa na chvíľu zamyslela a zrazu vyhŕkla:
,,Učila si sa na konečnú z matiky ?“
Popravde, bola som zaskočená náhlou zmenou témy, pretože keď sa Brith o niečom rozhovorila, neprestala o tom rozprávať ďalšiu hodinu. No teraz som bola za túto výnimku vďačná.
,,Brith to čo sa učíme na matike, je primitívne.“ stále som nechápala, ako sa môže matika zdať niekomu ťažká.
,,Jasné, akurát tak pre teba. Ja jednoducho nechápem všetky tie rovnice a čísla.“
Dali sme sa do siahodlhej debaty ohľadom matiky. Najmenej po dvoch hodinách, čo som jej vysvetlovala skoro všetko ohľadom čísel, zahlásila:
,,Okej, ideme. Z toho tepla ma porazí.“
,,Hmm... Ty choď. Ja si tu ešte chvíľku posedím.“
Bolo fajn takto si vyraziť, no potrebovala som premýšľať.
O Davidovi.
,,Tak fajn. Ak sa chceš nechať upiecť zaživa...“ pokrčila plecami.
Pousmiala som sa nad tým. Presne preto som ju mala tak rada, aj keď sme boli také odlišné.
Vedela vycítiť, kedy nemá zachádzať do detailov, a nepýtala sa tie trápne otázky typu – “Čo ti je ? Prečo tu chceš zostať ?“ Jednoducho vedela čo už nieje jej vec. Bola to dobrá kamoška a aj keď na to nevyzerala, vedela udržať tajomstvo. Napríklad o Davidovi.
,,Ach.“ zas na neho myslím. Traz už skoro stále. Neviem sa na nič poriadne sústrediť.
Tie jeho zelené oči... čierne husté vlasy... pery... občas úsmev... široké bezpečné ramená... Keď som o ňom rozmýšľala, nič som nevnímala. Ani chlapíka, ktorý sa ku mne približoval v prázdnom parku.
Z myšlienok ma vytrhol až jeho úlisný hlas.
Dosť ma tým naštval, radšej by som snívala o Davidovi než sa bavila s týmto tu.
,,Prečo ?“ nechcela som mu odpovedať, ani sa s ním baviť.
„Čakáš niekoho ?“
Moju otázku odignoroval. Pomaly odkráčal. Myslela so, že už je preč, a vydýchla som si. No nie nadlho.
Na krku som zacítila niečo ostré. Ten chlap mi na krk pritláčal nôž.
Preglgla som. Na výstrahu mi urobil malú ranku.
Zrejme som aj poriadne zbledla, a aj keď bolo horúco, triasla som sa.
,,Prosím...“ snažila som sa šepkať, no hrdlo som mala stiahnuté od strachu.
,,Pssst. Ak urobíš to čo chcem a o nič sa nepokúsiš, nič sa ti nestane.“
Normálne som sykla od bolesti. Ani som netušila, že viem taký zvuk vyprodukovať. Bola som v šoku.
Dokonca som si myslela, že na niektorom strome je pripevnená skrytá kamera.
Poobzerala som sa, či nás niekto nevidí, no Brith už odišla a nikto tam nebol. Pocítila som ostrú bolesť na tvári. Dal mi facku. Ten maniak mi dal facku ! Ale nie obyčajnú. Dal mi ju rukou v ktorej zvieral nôž a teraz som mala na lícnej kosti ranu z ktorej tiekla krv. Jej pach som cítila zreteľne, cítila som hrdzavý pach krvi. Tekutina sa mi prelievala cez pery. Bolelo to. Veľmi. Keby ma ten sviniar nedržal, už by som od toho nárazu ležala na zemi.
,,Nie...“ pokúsila som sa niečo povedať.
Počula som, ako zaškrípal zubami a čakala som ďalšiu facku. No tá neprišla. Namiesto toho ma sotil dopredu, až som hlavou narazila na lavičku blízko tej na ktorej som sedela. Znova ma zaplavila vlna bolesti. Tentoraz na temene. Horko-ťažko som sa posadila na zem a o nešťastnú lavičku som sa oprela. Na ranu som si pritlačila ruku.
Nebola to veľká rana, no cítila som, ako mi opúcha.
,,Ešte chceš namietať ?“ spýtal sa ma ten chlap.
Až teraz som si ho obzrela. Mal čierne vlasy s červeným melírom, studené modré oči za ktorými sa skrývala krutosť, sivé obtiahnuté tričko a čierne nohavice. Obuté mal čierne conversky.
Zrejme sa hral na pubertu, no v skutočnosti mohol mať tak tridsať tri rokov. Ó a ešte ten nôž. Čepel vyzerala nedávno zaostrená, rúčka bola červená s nejakým čiernym nápisom.
Na mojej tvári sa premielali rôzne výrazy, cítila som to. Zvedavosť, či zájde ešte ďalej, šok z toho ako rýchlo sa všetko zmenilo – sedím si na lavičke, rozmýšľam o Davidovi, zrazu sa prihrnie tento, s nožom v ruke a spôsobuje mi rany -, strach z ostrej čepele, rozhorčenie nad tým, čo si tento tu dovoluje a odpor z vlastnej bezmocnosti a z tohto človeka. Zlomyselne sa usmial. Chcelo sa mi vracať. Pomalými krokmi sa ku mne približoval.
Znova mi ku krk pritlačil nôž.
,,Hej ! Máš problém ?“ myslela som, že sa mi to iba zdá, no aj tak som otvorila oči. A hneď som ich aj vyvalila. Stál tam nejaký chalan. Vlastne dvaja.
Keď som sa lepšie pozrela, vyvalila som oči ešte viac.
Jedným z tých chalanov, bol David.
Spoznala som tie čierne vlasy a zelené oči, z ktorých blčal hnev. Druhého chalana som nepoznala. Zrejme to bol jeho kamoš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
qossyend
30. 4.apríla 2012 14:01
Na konci to bol super zvrat s Tým Davidom len byť tebou by som to delila na viac častí keď budeš písať pokračovanie je to dosťd lhé a strácala som sa v tom Ináč mooooc krásne
Napíš svoj komentár