Nightmare on the see´s bottom

Zápisník doktora NEILA MORRISA

Pozn. Dnes, po toľkých rokoch si takmer nedokážem vybaviť či som tú strašnú udalosť tam dole skutočne zažil, či to čo sa stalo bolo skutočné alebo bol tento denník napísaný v ošiali v Arkhamskom ústave pre choromyseľných.

27.3.1959 – Ráno
Včera podvečer naše dve výskumné lode vyplávali z prístavu v Bostone a ja som sa rozhodol, že okrem pracovného denníka slúžiaceho na zápisky všetkých objavov a poznatkov z cesty si založím aj tento súkromný denník. Naše lode sa vydávajú do Atlantického oceánu kde bolo zistené že po nedávnych otrasoch a výbuchu sopky na dne sa stenčila zemská kôra a pri takejto hĺbke by bola možnosť prevŕtať sa cez ňu a dostať sa k Mohorovičičovej diskontinuite – teda miestu kde sa stretá zemská kôra s plášťom čo by mohlo viesť k mnohým novým objavom. Ja, ako profesor Miskatonickej univerzity v Arkhame som bol poverený touto úlohou. Na túto cestu sme sa teda vydali veľká skupina špičkových geológov, baníkov, potápačov a hlavne technikou, ktorý vďaka návrhu podpornej konštrukcie Profesora Franka Pabodieho a profesora Uphama budú schopný postaviť na dne oceánu oceľovú kupolu ktorá odolá tlaku vody. Plavíme sa na dvoch stredne veľkých nákladných lodiach, z čoho jedna nesie výlučne materiál kupoly, a na druhej je všetko vybavenie nás geológov, vrtné tyče, celkové zabezpečenie a malá ponorka – batyskaf ktorou sa budeme dopravovať do kupoly na dne a zároveň ju využijeme na skúmanie morského dna. Toľko k nášmu cieľu.
Rád by som spomenul vec ktorá sa stala včera. Pri nástupe na loď a nakladaní materiálu som začul krik. Pred Duty – loďou technikou (druhá sa volala Law) stál jeden z baníkov. Prežehnával sa, a keď som sa priblížil k nemu priskočil ku mne a kričal že podáva výpoveď a odmieta nastúpiť na loď. Vyhovel som mu, keďže som rozhodne pri takejto úlohe nechcel hysterického baníka. Naložili sme na loď zvyšné zásoby a dvihli kotvy. Prvý večer sme si usporiadali akýsi večierok kde sme najprv prebrali všetky technické záležitosti, a potom sa len bavili za tónov Elvisovho Jailhouse Rock pri dobrom jedle.

27.3.1959 – Neskôr
Sme na šírom mori a ja som plný očakávaní rovnako ako to badať na zvyšku posádky, no všimol som si aj nervozitu ktorú určite spôsobil odchod baníka včera v prístave. Niektorý baníci sa pri výstupe na palubu vždy prežehnávajú a dvaja sa poobede bez zjavnej príčiny do seba pustili tak, že jeden z nich skončil u ošetrovateľa. Budem ich musieť ustrážiť.

28.3.1959
Ráno, hneď ako som sa prebudil som cítil zvláštny pocit, a po chvíli som si uvedomil čo sa deje. Stojíme. Rozhodol som sa ísť za kapitánom, no hneď ako som vyšiel na palubu zistil som príčinu. Loď bola v nepreniknuteľnej hmle, takej že sme nedovideli ani na Duty ani keď sme používali svetelné signály. Vybehol som na mostík za kapitánom. Kapitán našej lode bol milý nízky chlapík, rovnako zapálený pre našu vec ako my, keďže (ako som sa dozvedel) jeho otec bol tiež geológom. Oznámil mi, čo som už tušil že v takejto hmle sa neodvažuje plaviť ďalej, preto s kapitánom Law čakajú a zároveň vyslovil obavu z možnej búrky. Nanešťastie jeho obava sa naplnila a poobede, okolo 15 hodiny, po tom ako hmla jemne ustúpila – už sme videli svetlá z Law, prišla skutočne obrovská búrka ktorá trvá až doteraz, do neskorých(alebo už možno skorých) nočných hodín kedy za svetla posledných bleskov dopisujem tento zápis.

29.3.1959
Po nočnej búrke sa obloha nádherne vyčistila a ja som sledoval prenádherný východ Slnka z mora. Vyzeralo to, akoby Hefaistos formoval Slnko v roztavenej láve oceánu a vyniesol ho z nej na červenú oblohu. Po tomto úchvatnom obraze som sa znova vydal za kapitánom. Lode sa v búrke rozdelili a Law odnieslo 20 míľ severne no podľa slov kapitána sa z ňou hneď stretneme. Vydal som sa zistiť na palubu ako to vyzerá tam. Bola v dezolátnom stave no vybavenie, aj keď bolo rozhádzané po celej palube bolo zjavne bez strát. To bohužiaľ nemôžem tvrdiť o posádke, pretože jeden z námorníkov zmizol, a teda je predpoklad že spadol cez palubu do rozbúreného oceánu, česť jeho pamiatke.
Law sa k nám skutočne po malej chvíli pripojila, a našťastie na nej sa obišlo bez strát vybavenie aj posádka (Aj keď niektorý technici hovorili o strašných nočných morách. Keď som sa ich na to pýtal, vraveli len o hrozných zvukoch a každý mi spomenul magnetofónovú pásku, aj keď si nevedeli spomenúť na žiadne ďalšie súvislosti.) Zatiaľ čo som spolu z posádkou triedil rozhádzaný materiál po lodi, kapitáni poriadne pridali a do večera skrátili našu jednodňovú stratu len na 10 hodín. Večer sa konala spomienka na utopeného námorníka. Ostatní námorníci povedali pár slov, hlavne jeho kamaráti, rovnako ako kapitán a celý večer sa niesol v takejto pochmúrnej atmosfére. Nakoniec bola spustená do vody aj prázdna truhla z vencom a všetci sa pobrali spať.

31.3.1959
Včerajší deň a dnešné doobedie sa niesli už v pokojnom duchu a za celý čas sa nič nedialo, takže som mal kopu času venovať sa niekoľkým svojim výpočtom a pracovným poznámkam.
Napoludnie sme doplávali na miesto. Nebudem tento denník zaťažovať zbytočnými poznámkami o tom ako sme ho vybrali a vypočítali ani presnými číslami, jednoducho to zhrniem tak že sme spolu z ďalšími profesormi Miskantonickej univerzity vybrali najideálnejšie miesto z najmenšou hrúbkou zemskej kôry a zároveň pomerne v malej podmorskej výške. Zastavili sme motory a hneď začala práca. Spustili sme batyskaf a ja spolu z niekoľkými ďalšími baníkmi sme sa spustili na dno. Obhliadli sme miesto a uistili sme sa že sme na správnom. Hneď na to sme sa vynorili, na palubu sa pridali ďalší technici a začali sme vŕtať prvé diery na ukotvenie kupoly. Pracovali sme až do zotmenia(na povrchu, tam dole je tma stále a musíme pracovať z elektrickým osvetlením). Lode sa medzitým ukotvili k sebe a teraz je z nich jedna výskumná stanica.

1.4.1959
Dnešok strávili celý deň technici vŕtaním pomocou batyskafu, no dnes som im už neasistoval a znova sa venoval svojej práci. Dnešný deň sa niesol skutočne v uvoľnenej atmosfére, hlavne vďaka prvému aprílu, celá posádka dnes vtipkovala, a aj ja som schytal pár žartíkov ako prestavené hodinky a podobne.

2.4.1959 – Večer
Je večer a ja sa snažím do denníka zachytiť aspoň niečo z tých vecí čo sa dnes stali. Ráno, keďže hlavné vŕtanie je hotové, som mal s potápačmi batyskaf pre seba, preto sme sa rozhodli preskúmať okolie vrtného miesta. Neplavili sme sa vôbec dlho a ani nie 200 metrov od našej základne sme videli niečo veľké na dne. Hneď sme vedeli že sa jedná o vrak a potápači boli úplne nadšení. Ako prvé sme hneď zistili, podľa zvyškov vlajky a symbolov na boku že sa jedná o jednu z ponoriek Kriegsmarine – nacistickú ponorku. Aký presný typ to bol netuším, no vedel som že tu nemala veľmi čo robiť. Bola rozlomená v pol, a jej predná časť bola akýmsi čudným spôsobom zarazená v zemi. Hneď sme si všimli že za ňou bola ďalšia, veľmi podobná tá však bola nepoškodená. Začali sme prieskumom rozlomenej ponorky a jej prednej časti. Netuším ako mohla byť tak zarazená do zeme...aby som to opísal, takmer polovica tejto časti bola zarazená šikmo v úplne rovnej zemi. Žiaden kráter a nič podobné. V tejto rozlomenej ponorke nebolo nič, bola absolútne prázdna čo nám prišlo nanajvýš zvláštne. Spýtal som sa na to potápačov. Podľa nich to mohli byť potápači ako mi, aj keď ani oni boli prekvapený tým že zmizlo úplne všetko vybavenie. Vydali sme sa s batyskafom k druhej ponorke a prestúpili sme do nemeckej ponorky. Tu sme boli udivený ešte viac. Všetko vybavenie bolo na mieste a ponorka bola v dokonalom stave, všetko bolo na svojom mieste, postele boli ustlané no jedna vec tu chýbala. Telá posádky. Rozhodli sme sa prejsť celú ponorku hlavne kvôli lodnému denníku. Bohužiaľ sme ho nenašli a nakoniec sme sa rozhodli vrátiť sa na batyskaf a potom hore na loď. Takmer pri východe som sa obzrel a uvedomil si že aj keď sme vstúpili na palubu štyria, teraz sme len traja. Rýchlo sme začali nášho kolegu hľadať, kričať jeho meno no nikde nebol. Ani jeden z nás nič nepočul a aj keď sme prešli celú ponorku zhora – nadol niekoľkokrát, nenašli sme ho. Počas tohto prieskumu sme si všimli ešte jednu vec, že loď mala vystrelené všetky torpéda. Keď sme nášho kolegu ani po piatom prieskume nenašli, rozhodli sme sa ponorku opustiť. A vtedy sa to stalo a z toho čo si pamätám len útržky no z tých a z rozprávania dvoch zvyšných potápačov viem toto: Všetky prístroje začali pracovať na plno, počuli sme hučanie strojov a turbín a potom sa spustilo rádio v ktorom sa ozval hlas štvrtého potápača: „Vypadnite! Hneď! Utekajte!“ ktorý bol zvláštnym spôsobom zastretý a okolo bol strašný šum. Nebolo nám treba dvakrát vravieť preto sme vybehli schodíkmi a tunelom prešli do batyskafu a vyplavili sa na hladinu, no počas cesty som si všimol jednu vec... Ponorka v ktorej sme boli zmizla. Neviem ako, kam, prečo, no viem že zmizla. Vytiahli nás na loď a my sme im povedali o zmiznutí. Len kapitánovi som oznámil zmiznutú ponorku, no ten na mňa hľadel dosť skepticky a netváril sa veľmi že mi verí. Posádke sme radšej oznámili že ho zavalil jeden z prístrojov ponorky a nedokázali sme ho preto ani vytiahnuť. Večer sa konal rovnaký pohreb ako 29-ho a teraz píšem tieto riadky premýšľajúc nad udalosťami uplynutého dňa. Rozhodli sme sa oznámiť že v okolí sa okrem vraku ponorky nič nenachádza a budeme sa už iba plne venovať stavbe kupoly a samotnému vrtu.

16.6.1959
Od môjho posledného zápisu ubehli viac ako dva mesiace a denník som neotvoril z dôvodu že sme mali neustále nejakú prácu a aj keď nebola vďaka Henrymu Armitageovi, knihovníkovi z Miskantonickej univerzity sme mali slušnú zásobu kníh, či už encyklopédii alebo beletrie. Dnes však bola dokončená oceľová kupola a začali sme sťahovať materiál na dno. Ide to pomaly pretože musíme všetko naložiť do batyskafu, ponoriť sa na dno, prejsť cez sekciovú hermetickú bránu (S batyskafom prejdeme prvou bránou tá sa uzavrie, vypusti sa voda a potom sa otvorí vnútorná brána a tou prejdeme po suchu dnu) a všetko vyložiť a tak dookola. Ako prvý teda nosíme materiál na stavbu vrtnej veže a všetok vŕtací materiál aby sa už pozajtra mohlo začať vŕtať.

18.6.1959
Začal sa vrt. Vŕtanie do takej hĺbky bude obtiažne a náročne hlavne z dôvodu že neustále budeme musieť vyťahovať a meniť vrtáky čo vo väčších hĺbkach zaberie neskutočne veľa času. Nosíme ešte posledné zvyšky vybavenia a okolo vrtu je už vystavaná naša výzkumná stanica. Vrt získava elektrinu vďaka typu vodnej elektrárne ktorá je vystavaná hneď vedľa kupoly. V kupole máme v strede vrtné zariadenie, okolo ktorého sú ovládacie panely a stoly geológov, na jednom z okrajov je vchod, na opačnej strane kuchyňa, neďaleko ktorej máme postele a sklad. Keďže sme začali konečne kopať, nebudem mať toľko času na osobný denník.

26.9.1960
Odmlčal som sa, a na poriadne dlho, čo však vykompenzovalo to že na pracovný denník som si musel zaviesť nový. Takmer každý deň máme nový objav. Samotný vrták je totiž smerom hore napojený na špirálu ktorá vynáša hore materiál ktorý môžeme hneď skúmať. Neustále pracujeme, rovnako ako vrták ktorý sa vlastne nezastavil odkedy sme začali. Lode chodia už na otočku do Bostonu a naspäť, vozia jedlo, suroviny a aj nové vrtáky a vŕtacie tyče a do Bostonu nosia všetky naše poznatky. Nemôžem však tvrdiť že všetko je ideálne. Za ten rok zmizlo 7 mužov bez akejkoľvek stopy, rovnako ako vtedy na ponorke. Denník som však znova otvoril pretože sa dostávame do fázy kedy sme veľmi blízko nášmu cieľu no zároveň sa rýchlosť ťažby spomalila, takže budem mať viac času na zápisky.

30.9.1960
Dnes sa ozval obrovský výbuch a vrtné zariadenie sa zastavilo. Keď bol vrták hore zistili sme že jeho špic úplne chýba. Je to zvláštne pretože ani roztavená hornina by tieto vrtáky nemala taviť. Nasadili sme nový vrták a spustili ho dole, no vŕtať začne až zajtra. Večer odchádzala loď a dvaja baníci spolu s jedným potápačom vyslovili že by sa radi vrátili a ukončili svoju prácu tu. Nakoniec som im vyhovel.

1.10.1960
Vrták bol spustený a bez problémov pokračoval vo vŕtaní.

22.10.1960
Ďalší výbuch. Znova rovnaká situácia, vrták bol úplne zničený. Tentoraz sa rozhodli odísť až 5 baníci. Nechcel som ich pustiť, lebo teraz sa zíde každá ruka, no nemohol som ich tu zadržať a tak zajtra odchádzajú na Duty.

11.11.1960
Zapíšem všetky udalosti ktoré sprevádzali posledný výbuch. Ráno nás všetkých zobudil strašný rev. Neviem ho k ničomu prirovnať no počuli sme ho neskutočne hlasno, akoby vám niekto kričal do ucha. Hneď na to sa ozval rovnako hlasný výbuch – už tretí no tentoraz sme cítili že to bolo o čosi iné. Okrem iného, tento sprevádzala aj tlaková vlna. Keď sme sa všetci pozviechali stalo sa niečo zvláštne. Cítil som, akoby niekto vyšiel z vrtu a prešiel v tesnej blízkosti mňa, no nikoho som nevidel. Podľa slov ostatných, tiež mali tento pocit. Vytiahli sme vrták a niekoho napadlo spustiť dole mikrofón. Rýchlo sme sa spojili s Duty ktorá bola práve v Bostone pretože by nám audio kábel nevystačil.

Práve sme z Duty zniesli kábel dole a všetko zapojili. Spúšťame mikrofón do útrob zeme.


8.8.1968
Dnes nastal deň kedy som konečne schopný zapísať čo sa stalo, po ôsmych rokoch z ktorých som sedem strávil v Arkhamskom ústave pre choromyseľných v polstrovanej cele po tom čo mi prišiel poštou preklad tej strašnej nemeckej vety. Liečil som sa dlho a viackrát som sa pokúsil o samovraždu ktorá by bola milosrdnejšia ako žiť s touto strašnou pravdou. Osud ale ku mne nie je milosrdný a ja musím žiť ďalej. Nebojím sa to teraz napísať lebo viem že tomu nikto neuverí a všetky dôkazy o mojej pravde sme pred ôsmimi rokmi zničili.
Budem pokračovať v denníku tam kde skončil, pri spustení mikrofónu do tej strašnej diery. Pomaly sme ho spúšťali a trvalo to dlho, skutočne dlho. Keď bol na spodku, nechali sme ho pustený a po asi hodine sme ho začali ťahať hore. Rozhodli sme sa záznam prehrať hore na lodiach(po poslednom výbuchu tam nikto nechcel veľmi ostávať) preto sme sa všetci postupne vyviezli hore a pustili magnetofónovú pásku.
To čo sa dialo ďalej bolo strašné. Hneď ako sa spustili si takmer všetci začali zapchávať uši, mňa nevynímajúc. To čo sme nahrali bolo strašné. Znelo to ako výkriky a nárek tisícok a tisícok ľudí. Taký strašný a drásajúci. Osem baníkov a technikov zo zapchanými ušami, kričiac skočili cez palubu a utopili sa. Ten zvuk pokračoval a ja som to nevydržal a vykročil k magnetofónu s cieľom vypnúť ho. Neporadilo sa mi to. Ani jeho vypojenie zo siete ho nezastavilo a ďalej prehrával ten zvuk. Všetci sme zo zimomriavkami sedeli v strede na palube, zapchávajúc si uši, snažiac sa nemyslieť na to kam sme sa prekopali. Každému z nás, aj najväčšiemu skeptikovi to bolo jasné. Takto sme prečkali hodinu, počas ktorej nás opustili ešte piati členovia posádky. Na konci nahrávky však tri zastreté hlasy po nemecky(ako som neskôr zistil) povedal rýchlo niekoľko viet. Prešiel som k magnetofónu a podarilo sa mi tentoraz pretočiť len ten kúsok na nemecké vety. Nikto z posádky nevedel po nemecky preto som si tie vety foneticky prepísal a obrátil sa k posádke. Všetci zo mnou súhlasili. Nikto sa o tomto nesmie dozvedieť. Kupolu prerazíme a budeme sa tváriť že jej konštrukcia nevydržala tlak, zrútila sa a zasypala vrt. Do toho nasypeme ešte predtým čo najviac materiálu ktorý sme vykopali. Potom magnetofónovú pásku rozbijeme na 4 kusy ktoré spálime a ich popol necháme pod troskami kupoly rovnako ako všetky dôkazy o tomto. Zvyšok si ja na univerzite obhájim. Každý jeden z nás súhlasil, potom sme prisahali, zničili pásku, čiastočne zasypali vrt kde sme zhodili popol z pásky a jej zvyšky a potom sme prerazili oceľovú kupolu a niekoľko ton ocele zasypalo tú strašnú dieru.
Potom sme odplávali naspäť. Na univerzite som sa čiastočne obhájil, že Mohorovičičová diskontinuita bol len prechod z pevnej kôry do magmy a tú sme nemohli z plášta ťažiť, no máme komplexné poznatky o zemskej kôre. Ako vysvetlenie to stačilo, všetci boli radi že sa nám vrt podaril pred zrútením a potom sa v Bostone konal pohreb 13 členov výpravy ktorý „zomreli pod zrútenou kupolou“. Po týchto udalostiach som bol v strašnom nervovom stave, bol som paranoidný, začal som trpieť schizofréniou, no hlavne... všade som videl vedľa seba ďalší tieň. Nervové zrútenie však vyvrcholilo keď som poštou dostal list s preloženým nemeckým textom. Po tom si pamätám ako som sa v triaške zobudil v Arkhamskom ústave a kričal som o diere v zemi. Liečil som sa tam skutočne dlho a ako som spomínal, sprevádzalo to niekoľko pokusov vykúpiť sa z nočnej mory menom život. Bezvýsledne. Teraz sa však cítim dobre, a aj môj stav sa začal zlepšovať keď môj druhý tieň začal postupne miznúť. Stále ho mám, no je celkom slabý. Z ústavu ma prepustili 1.7.1967. Zistil som že z Miskatonickej univerzity som bol vyhodený, aj keď ma tam vždy vítajú s otvorenou náručou. Skončil som s prácou geológa, nedokázal som a stále nedokážem ani nohou vykopať maličký kúsok zeminy. Žijem pokojný život ako úradník v Arkhamskej banke a bývam v malom domčeku na okrajovej štvrti. Za svoj výskum som dostal slušný balík, takže sa nemôžem sťažovať. No aj napriek tomu nedokážem spať. Každý večer pred spaním vidím ten list, ten strašný list s príšerným textom. Budím sa s ním v noci pred očami. List na ktorom stálo:
1. Hlas: „Hauptmann(kapitán) Rothstein, Hauptmann Rothstein, počujete ma?“
2. Hlas: „Počujem Vás Plukovník.“
1. Hlas: „Čo sa s vami stalo?! Kam ste zmizli kapitán? Ako? Nezostala po vás ani stopa!“
2. Hlas: „Ja... Neviem. Utekal som k torpédam keď zrazu. Tma. A bol som tu. A vy tu takisto mierite.“
1. Hlas: „Čo tým myslíte? Kde ste? Kam mierime?! Ste v poriadku?“
3. Hlas: „Ty blázon! Kapitán je v pekle. A vaše ponorky sú priamo nad bránou pekelnou!“

Šimon „Finrod“ Munka

Pozn. Poviedka je čiastočne založená na údajných „udalostiach“ Kolského supervrtu.

 Blog
Komentuj
 fotka
veryhappyhippo  27. 9. 2012 14:03
zaujimava poviedka
 fotka
mix  26. 10. 2012 19:25
Páčilo sa mi, ako si to celé zvládol. A aj forma, ktorá má byť pravdepodobne poctou Lowercraftovi . @hospi skús si to tiež prečítať.
 fotka
finrod  7. 11. 2012 20:56
@mix Vdaka za nazor J, Lovecraft je co sa tyka horroru moj najvacsi vzor.



Dufam ze vyvolala aspon urcite mieru tajomnosti, niecoho mystickeho. Ak ano, tak splnila svoj ucel
 fotka
tequila  2. 8. 2022 19:34
Akoze v podstate blbosť, ale dosť dobré napísaná, keďže celý čas som rozmýšľal, či si len neopísal nejakú Lovecraftovu poviedku
Napíš svoj komentár