„Život je taký krásny, akým si ho sami urobíme.“ Skúste sa na chvíľku zamyslieť. Čo ste dne urobili preto, aby ste boli šťastní? Pozrite sa von oknom. Určite tam uvidíte viac ľudí so skleslým výrazom na tvári ako tých, čo sa usmievajú. Možno šťastie súvisí s túžbami. Keď má človek túžbu, ktorá sa mu splní, je šťastný. No človeku toto šťastie aj tak nebude stačiť. Po istej dobe bude túžiť po niečom inom, no tentokrát si dá vyšší cieľ, ktorý bude musieť prekonať. A takto to ide dokola, celý život.
Šťastie je len kvietok na lúke, ktorý po dlhej a mrazivej zime prvýkrát roztvoril svoj jemný púčik smerom ku slnku. Možno je to len úsmev, ktorým nás obdarila nám blízka osoba po našom úspechu. Šťastie je možno len pocit, ktorý na naše pery zas a znova nanáša úsmev. Šťastie, len slnko, obdarujúce energiou novorodeniatko, keď je prvý krát na dennom svetle. Možno je to len jeden pojem, jedno slovo, ktoré dáva dvom ľuďom, stojacim pred oltárom a práve vstupujúcim s novou nádejou do spoločného života silu povedať "Áno". Ale...Som JA šťastným človekom?...
Som.Nič iné neberiem do úvahy, o ničom inom nepremýšľam, lebo kebyže čoilen pomyslím na to, že nie som šťastná, už by som naozaj nebola. Takže, SOM! A to vďaka ľuďom, ktorí sa neboja dôverovať mi. Neboja sa hocičo mi povedať, lebo vedia, že ja ich pochopím. Neboja sa zdôveriť sa mi lebo vedia, že nesklamem.Vďaka ľuďom, ktorí ma sprevádzajú mojim životom. Vďaka mojej mamine, ktorá ma celý život podporuje v tom, v čo verím, ktorá je na mňa vždy hrdá a ktorá ma príde objať vždy keď mi je najhoršie. Ktorá ma počuje plakať aj za zatvorenými dverami a nezabudne sa ma spýtať, aký som mala deň. Vďaka ocinovi, ktorý ma vždy podrží a ktorý nado mnou celý môj život drží ochrannú ruku. A to pevne. Vďaka nemu sa nemôžem pošmyknúť. A keby som sa náhodou pošmykla a spadla by som, on ma zodvihne, pohladí ma po tvári, pofúka udreté miesta presne ako vtedy, keď ma učil bicyklovať sa. Vďaka mojim dvoj sestrám, ktoré sa síce tvária, že im na mne nezáleží, no ja viem, že ma milujú. Svedčia o tom rána, kedy spolu spievame na pesničky hrajúce rádiu. Dni, kedy sa ma zastanú pred rodičmi. Chvíle, kedy sa spoločne smejeme na tom čo sa nám dnes stalo. Vďaka môjmu priateľovi, ktorý ma vždy chápe a nikdy ma neopustí..ani v najhoršom. On mi dodáva silu do života. Každý jeden večer sa vďaka nemu vraciam domov s úsmevom na perách, aj keď som deň predtým ako sme boli spolu nemala dobrý. Vďaka mojim kamarátkam, ktoré sú naozaj tie naj. Každá jedna z nich je výnimočná, nebudem menovať. Ony vedia, ktoré sú. Sú to presne tie, ktoré sa so mnou smejú na veciach, na ktorých sa ostatní len pozastavia. Všetko sú to ľudia, ktorí robia môj život šťastným. Pretože za osoby, ktoré za to stoja, by som dala aj vlastný život, ak by to im malo pomôcť žiť. Možno existuje množstvo ľudí, šťastnejších odo mňa, no nik na svete nieje ja. Nik na svete, nech je akokoľvek šťastný nemá tieto osoby pri sebe, nemá moje šťastie, môj život. Mám to hlavné... mám lásku, priateľstvo a porozumenie v osobách ktoré milujem. Ak chce byť niekto šťastný, podľa mňa by mal mať všetky tieto veci. Na ostatnom nezáleží. Skôr či neskôr mu aj tak budú chýbať. Tak čo...ste vy naozaj šťastní ľudia?
„Budúcnosť patrí tým, ktorý veria v krásu svojich snov.“ (E.Roosvelt)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
johnny89
11. 5.mája 2010 23:20
pekné, takýchto blogov tu treba viacej
Napíš svoj komentár