Slzy z oblohy . . .

Na chvíľu malú,
malú chvíľočku.

Vzlietla som do nebies výšin.

Ja dúfala som,
v skrytu, tichučku.

Veď zas si neublížim.

Bolo to veľmi,
príliš vysoko!

Až tak, ako narástli mi krídla.

Vzlietla som hore,
hore do výšin.

Aj moje sny a túžby dostali krídla.

Bola som hore,
príliš vysoko!

Z neba na zem padá slza.

Slza z neba,
padá z vysoka!

Dážď slzavý pokryl moje územia.

Vysoko,
bolo to príliš vysoko . . .

Rýchlo padala som dole,
dole kam padal môj sen.

Pád strmý čakal!
On čakal na mňa . . . teraz už viem .


A tak padám,
padám dolu z nebeských výšin.

Zas hľadala som príliš vysoko.

Hľadala tam,
kde nemohla som nájsť.

Dúfala v to,
čo nemohlo ku mne prísť.

Chcela to,
čo nestane sa skutočné.

Túžila po tom,
čo nemá patriť nemá mne.

Nie teraz, nie od neho.

Moje srdce nepatrí už oblohe.

Veď ono raz,
zas tam vyletí.

A možno.
Možno raz už nespadne

Možno,
možno tam s niekým ostane.

No kým tak bude. . .
Ešte veľakrát.

Veľakrát zo srdca ostane len prach.

Duša – to budú len črepy . . .

A ona?

Rozbitá a dolámaná

Nešťastná a ubolená . . .

 Báseň

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu