Ešte tri dni a vraciame sa domov. Domi ma za tých pár dní naučila kopec vecí. A veľa som sa o nej dozvedel. Je veľmi šikovná. Inteligentná. Dokáže sa dlho do noci pozerať na hviezdy a na druhý deň vôbec nie je unavená. Akoby nepotrebovala spánok. Moja výdrž je tiež v porovnaní s obyčajnými ľuďmi obdivuhodná no tá jej siaha oveľa vyššie.
Celý čas sa venovala iba mne alebo bola sama. Ja som ten čas, ktorý som netrávil s ňou trávil cvičením manipulácie. Čiže aj keď som s ostatnými trávil málo času, stále ma mali radi. No to pre Domi neplatilo. Ohovárali ju, šepkali si, smiali sa. Stačilo sa na nich škaredo pozrieť a prestali s tým ale iba v mojej blízkosti. Klasický prejav zbabelosti ľudskej rasy. Hovoriť o niekom poza jeho chrbát. Je im jedno aká je pravda. Je iná, je zlá a treba ju zničiť. Tvárila sa, že jej to nevadí. Možno to tak naozaj bolo. No mne to prekážalo.
Sedel som na zemi opierajúc sa chrbtom o dvere chatky. Kúsok oproti mne bola lavička na ktorej sedel Šimon. Smerom k nám sa blížila Domi. Keď sa ocitla v jeho blízkosti zareagoval na ňu.
"Čo kurvička prišla si ma vyfajčiť?"
"Povedz mamičke, ja pri sebe nemám lupu."
"Čo si to povedala ty piča?"
Postavil sa, pribehol k nej a odstrčil ju. To som už stál na nohách a išiel som k nim.
"Ani hovno na topánke by som si do teba neutrel ty chudera."
Pľuvanec z jeho úst smeroval priamo jej do tváre. Uhla sa. No nepodarilo sa jej uhnúť krvi, ktorá mu vyletela z úst po stretnutí s mojou päsťou. Prekvapene tam stála, zatiaľ čo si Šimon pomaly uvedomoval že to biele na zemi je jeho zub. Nemal som v pláne zostať iba pri tom. Ďalšia bola mierená na brucho a spôsobila vyprázdnenie obsahu jeho žalúdka.
Chytil som Domi za ruku a odtiahol som ju do chatky. Vbehli sme do kúpelne, pustil som vodu v umývadle a chcel som jej umyť krv.
"Prečo si to spravil?"
Bol som ticho. Mokrým uterákom som ju utieral od krvi. Srdce mi búšilo a dych sa mi zrýchľoval. Nebol to adrenalín. Na podobné situácie som si zvykol. Nie je to prvý ani posledný krát čo som niekomu fyzicky ublížil. Nevadí mi to. Naopak. Robí mi to radosť. Hlavne keď si to tí chudáci zaslúžia. Bolo to krvou. Krvou ktorú mala Domi na tvári a na prsiach. Krvou ktorá sa trblietala na jej bledej pokožke ako kvapky rosy na tráve. Chcem ju a jej sladkú chuť. Ale prečo? Prečo ma tak priťahuje? Nahováram si to? Naozaj mi chutí a potrebujem ju? Alebo je to len dôsledok toho čo som za posledne dni zistil a mám pocit, že by som ju mal potrebovať?
"Prečo si to spravil?"
Jemne ma chytila za bradu a podvihla mi hlavu aby sa mi mohla pozrieť do očí.
"Prečo?"
Nevedel som čo mám povedať. Nevedel som čo chce počuť. Bál som sa, že mi vynadá. Že som reagoval prehnane a budú z toho zbytočné problémy.
"Máš tak krásne modré oči. Veľké, modré oči. Modré a chladné ako ľad. Ďakujem."
Dala mi pusu na čelo. Nemala na sebe už ani kvapku krvi a mňa pomaly prechádzala chuť na ten sladký nektár života.
Šimon nebol tam kde sme ho nechali. Na zemi ležal jeho zub hneď vedľa jeho zvratkov. Nešiel sa ani sťažovať. Nikto nám za to nič nepovedal. Žiadny trest. Možno sa len išiel vyplakať do vankúša ako pravý hrdina modernej doby.
Večer sa chystala veľká rozlúčková vatra a opekačka. Keď zašlo slnko a oheň začal príliš páliť zašli sme s Domi do chatky. Do tmy a do ticha. Asi dve hodiny sme sa rozprávali. O Šimonovi. O názoroch na násilie. O sebaobrane. O bolesti. O mojich očiach.
"Vážim si to čo si dnes spravil."
"To nestojí za reč."
"Máš pravdu."
Pocítil som jej blízkosť. Jej dotyk. Jej pery na mojich. A to bolo všetko. Necítil som nič iné. Bola pekná. Milá. Bola mi blízka. No nie takým spôsobom. Bola môj učiteľ. Môj blízky priateľ. Mal som ju rád. Tak ako ešte nikdy nikoho. Ale nestačilo to na to aby som pocítil lásku.
"Máš tak krásne oči, že mi z toho tuhnú bradavky."
Zasmial som sa. Beznádejný romantik sa v nej nezaprie. Vedela to. Vedela ako to vnímam a čo cítim. Netvárila sa sklamane. Možno mi len chcela poďakovať viac ako len slovami. A možno to v sebe dusila.
"Prepáč Domi, ale nedokážem ti dať lásku."
"Ako môžeš hovoriť o láske keď si ju nikdy nepocítil."
"Práve preto. Najlepšie rozpoznám zmenu lebo som ju nikdy necítil. Mám ťa rád. Som ti vďačný za toľko vecí. Si mi blízka ako nikto na svete ale..."
"To je v poriadku. Ani ja si tým nie som istá a po týždni nemá cenu to siliť. My sa nelúčime. Čas ukáže, čo je medzi nami."
Krátko sa na mňa usmiala a potom sa zahľadela na hviezdy cez otvorené okno. Bola ticho. Všade bolo ticho. A ja som jej za to bol vďačný.
Mala pravdu. Všetci boli vonku a lúčili sa. My nie. My sme vedeli, že budeme spolu aj keď sa vrátime domov. Aj vďaka tomu, že to máme od seba cez dve ulice ďaleko. Ale hlavne vďaka tomu, že sme spojení svojou výnimočnosťou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
yui
28. 4.apríla 2012 09:04
Dokonalé...
Napíš svoj komentár