Po hodine zašiel za Natáliou. Nakoľko bol Denis zaujatý Milenou, (lenže si už nedopisovali, ale rozprávali sa pri jej lavici) videl to ako príležitosť. Prešiel k jej stolu a oslovil ju: "Naty?" Pomaly k nemu otočila hlavu. "Áno?" "Nechceš sa prejsť? Iba trochu po chodbe. Čo ty na to?" Hneď postrehol, že váha. "Noooo... dobre, ale len na chvíľku. Musím sa ešte pripraviť na ďalšiu hodinu."
Vyšli von z triedy. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že Natália nie je vo svojej koži. Niečo jej vŕtalo hlavou. "Chcel som len vedieť, či by si dnes nešla nikam von? Sadnúť si, vypiť kofolu, len tak podebatovať. Čo myslíš? Máš záujem?" Natália si vzdychla. Bol to ale akýsi iný vzdych. Smutný, alebo skôr sklamaný. Roman rozumel. Všetko bolo nad slnko jasné. Avšak napriek tomu, že bol pripravený, odpoveď mu vyrazila dych. "Prepáč. Včera som sa dohodla s Denisom. A nakoľko som to sľúbila, nechcem ho sklamať." Tie slová Romana udreli ako bič. Mepovedal nič. Len prikývol. Pomaly začínal chápať názov diela Dominika Tatarku (1913 - 1989) Démon súhlasu. Vybavil sa mu v pamäti moment, ako sa mamy v knižnici spýtal, čo ten názov znamená. Tá mu odpovedať moc nevedela. Povedala len, že keď niekedy človek na všetko povie áno, nie je to správne.
A tu to platilo úplne rovnako. Hoci sa mu jej rozhodnutie nepáčilo, odkýval jej svoje áno. Vrátili sa do triedy a Roman si okamžite sadol na miesto. Zase to isté meno. Denis Šoltés. To meno ho v smere lásky prenasledovalo ako najhoršia nočná mora.
Domov sa rozhodol ísť peši. Mal už Denisovho večného ospevovania krás ženského tela dosť. Pomaly sa vzďaloval od budovy školy, keď za sebou začlu známy hlas. "Počkaj Roman! Chcem sa s tebou o niečom porozprávať!" Bola to Janka. Očividne sa za ním ponáhľala. Keď už bola celkom blízko, spustila na neho bojový pokrik: "Prečo jej to robíš?! Prečo jej musíš tak ubližovať?! Ako si to vôbec predstavuješ?!"
"Ja? Komu? Čo?" opýtal sa jej ako úplný blbec. To do Janky prihnalo novú vlnu adrenalínu a hnevu: "Netvár sa, že nevieš!" zrúkla na neho takým hlasom, až mierne cúvol. "Máš dievča, a ty sa snažíš ťahať von iné. Vieš ako to Natálku trápi?! Vieš si to vôbec predstaviť?!" Roman počúval na seba jedno obvinenie za druhým a nerozumel vôbec ničomu: "Ale veď... ale... ale veď ja žiadnu babu nemám. To... to vôbec nie je pravda. Od koho to prosím ťa máš?" Jankina tvár sa mierne zmenila. Romanove pohľady ju trochu presvedčili. "Tvoj kamarát Denis. Včera volal Natálke. A medzitým ju pozval aj von." To Romana zdrvilo. Hoci už pred touto správou mal pokazený celý deň, teraz už definitívne nevládal. Sadol si na najbližší múrik, hľadiac pritom do zeme.
Janka si k nemu po chvíľke prisadla. On však hlavu nezdvihol. Povedal ale jedno: "Vieš Jani. Ja som si v živote myslel, že som sa voči každému zachoval fér. Rovnako aj voči dievčatám. V živote som miloval len jednu a keby som nebol idiot, mohlo to fungovať doteraz." "Čo sa stalo?" spýtala sa Janka nenápadne. "Rozišli sme sa po Denisovom terorizovaní nás oboch nechutnými otázkami. Bola to chyba. A Zdenka je teraz šťastná s iným. Ja jej to šťastie neberiem." Chápajúc prikývla. A potom mu opäť položila otázku: "A aký je vlastne Denis?" Roman sa mierne zamyslel, a potom jej odvetil: "Ak hovoril Natálke o sebe, tak povedal pravdu. Denis má strašnú slabosť na baby. Dokáže ich zbaliť kľudne aj dve naraz a potom im do mesiaca dá kopačky. Bohužiaľ ho už poznám. Robím si starosti o Naty. Nesmie sa zamilovať, lebo ju pravda zlomí. Ver mi." A hoci bola Janka pôvodne v bojovej nálade, uverila mu. Mimovoľne si pritom spomenula na novelu: CHCEM LEN TVOJE DOBRO! od Petry Nagyovej-Džerengovej (1972) a na postavu Reného, ktorý okrem manželského vzťahu s Kristínou mal aj milenecký pomer s jej priateľkou Angelou a podľa všetkého aj svojou sekretárkou. Ak Roman hovoril pravdu, bolo nutné niečo spraviť. Dúfala len v jedno. Že to bude mať nejaký zmysel.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
michellka
28. 4.apríla 2008 13:55
waaaau
2
hehe po tejto časti si asi začnem fakt čítať ten román Chcem len tvoje dobro Koľko toho máš preboha načítané? ty celý deň nič nerobíš len čítaš a píšeš hehe ale milý príbeh, teším sa na ďalšiu časť
Napíš svoj komentár