Ráno mi niečo hovorilo, že ten sen, ktorý som v noci mal bude niečo viac ako len sen. Skôr som mal pocit, že tak ako Boh za mnou vtedy osobne chodieval a dával mi rady, tentokrát mi ju dal do sna. Bál som sa čo príde. Do triedy som vstúpil dosť zle naladený. Lenka si to všimla a hneď prišla ku mne so slovami, že sa mi ospravedlňuje za to, čo mi povedala vtedy lebo bola len strašne nešťastná a nemyslela to ani tak ako to povedala. Ja som prikývol a pozrel s malým úsmevom na Megan a ona mi to rovnako oplatila. Potom som dal Lenke pusu a vtedy sa to stalo. Do našej triedy vstúpila Miriam a tak ako aj vtedy v cukrárni aj tentokrát som sa poriadne vydesil. Nedal som to už ale tak najavo ako s Megan. Dúfal som, že to všetko nejako prejde. Naša pani triedna nám Miriam predstavila ako študentku na výmenu a vtedy mi došlo, prečo je tu. Rozhodol som sa ale napriek tomu s ňou skúsiť hodiť reč ale tak, aby to Megan nevidela, nakoľko som včera musel zachrániť situáciu. Ja som na ňu hádzal nenápadné pohľady, no ona sa na mňa dívala ako na kôpku zla v tejto triede a začínal som mať strach čo sa stane. Veľkú prestávku som konečne využil nato, aby som ju oslovil. Aj sa mi to podarilo. Priateľská ku mne zrovna nebola, ale napriek tomu môžem povedať, že rozprávať sa s ňou dalo v pohode. Horšie to ale začalo byť, keď prišla von Lenka a zbadala nás spolu. Hneď tam prišla a začala sa pýtať, čo sa to medzi nami deje. Ja som jej chcel odpovedať no Miriam ma zadržala a spýtala sa jej: „Vy dvaja ste spolu ako pár?“ „Áno.“ Odpovedala jej Lenka. Ja som mienil zasiahnúť, no Miriam ma opäť predbehla a jedinou vetou sa tento deň zmenil v tú najväčšiu nočnú moru na svete: „Ja som myslela, že chodí s tou mladou černovlasou dievčinou z vašej triedy, včera som ich videla náhodou spolu sa bozkávať v cukrárni.“ Neviem, kto z nás troch bol v tom momente viac prekvapený. Či Lenka, ktorú skutočnosť rande s Megan načisto položila, alebo Miriam, ktorá si neuvedomovala sama ani čo povedala, alebo ja nakoľko som vôbec nevedel čo skôr robiť. Lenka sa na mňa pozrela so slzami a povedala mi len: „Povedz mi, že to nie je pravda. Prosím.“ Ja som jej to skutočne povedať chcel ale nedokázal som. Miesto toho som jej túto skutočnosť potvrdil a ona v tom momente stratila nervy. Rozkričala sa na mňa, že som ako všetci ostatní chalani a pritom som jej sľuboval všetko možné aj nemožné a ako ju navždy budem mať rád a miesto toho ju takto podvediem. Mne samému bolo do plaču a nakoľko sa postupne na chodbu dostala celá trieda, aby sa pozrela čo sa deje, aj Megan dostala silnú ranu pod pás a pozrela sa na mňa s očami plnej ľútosti a s prosbou odpustenia. Lenka, keď dohovorila rozbehla sa von zo školy. Ja som ale najprv išiel za Megan a povedal jej: „Nie je to tvoja vina a ty mne odpusť. Toto si budem vyčítať celý život. Chcel by som tak...“ no ďalej som sa nedostal. V tom momente bolo totiž počuť poriadne škrípanie bŕzd a následne náraz. Hoci bola prestávka už skoro na konci okamžite som vybehol von, aby som sa pozrel čo sa stalo. Sprvu som si myslel, že to bude len niečo malé, no keď som uvidel Lenku v bezvedomí na ceste a od krvi, čo do nej narazila mladá šoférka. Tá mi hovorila, že vyzerala dosť mimo a akoby ani nevidela, že na ceste je auto. Ja som jej povedal čo sa stalo a zavolal rýchlo sanitku. Celú dobu som pritom nepustil Lenkino bezvládne telo z náručia. Prišla potom za mnou aj Megan a povedala mi: „Nechcela som, aby sa to stalo. Odpusť mi to. Je to moja vina.“ Ja som jej to ale po druhýkrát vyvrátil. Rozhodla sa ale ostať pri Lenke so mnou, aby sa o ňu do príchodu sanitky aspoň niekto postaral. Tí prišli našťastie skoro. Bolo mi hrozne, keď som videl Lenku odvážať sanitkou takú dolámanú a zúboženú. Čo najskôr som sa rozhodol ju navštíviť. Našiel som tam už aj jej rodičov a nech sa snažili čo chceli, stále som sa im ospravedňoval, že to ja som Lenku zrazil. Oni nechápali o čom hovorím a začali mať pocit, že som tiež v šoku. V skutočnosti som sa ale cítil skutočne za jej smrť zodpovedný. Navyše, keď mi potom oznámili, že Lenka skončila v kóme, to bol koniec. Bol som na dne. Presvedčil som lekára, aby ma k nej pustil, lebo som ju musel vidieť. S nadávaním a šomraním ma asi po pol hodine predsa len pustil. Keď som sa ale spýtal, či to prežije odpovedal mi zo slovami: „Bohužiaľ je len veľmi malá nádej. Skôr by sa dalo povedať, že treba len čakať kedy nás opustí. Je na tom veľmi vážne a neverím tomu, že jej duša nájde cestu späť do tela. Je mi to ľúto. Vy ste niekto blízky?“ „Som jej priateľ“ odpovedal som a musel som ísť. Nikdy som nevidel nič horšie. V tom momente som si skutočne uvedomil, že tento život vôbec nechcem. Vzal mi všetko, čo som miloval a navyše mojou vinou. Bolo mi najhoršie za celý život a chcel byť potrestaný.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
michellka  10. 6. 2008 22:23
boze ja som svojmu chlapcovi prisaha ze ho uz nikdy v zivoite nepodvediem a ani to nezrobim lebo milujem len jehop ale to by musel byt hrozny pocit pre man keby sa mu daco stala to by som sa dala zrazit radsej aj ja si neviem predstavit ze by sa mu daco stalo a mal by ma opustit .. dufam ze v skutocnosti si nic take nezazil to je iny sok podla mna a pre by bol totalka
Napíš svoj komentár