O šťastí, o tom ako som ho našla a o tom, ako ho (už) chápem.

Samozrejme, neprišlo to iba tak zrazu, len samo od seba a bez pomoci. Nenašla som v sebe zázračnú silu, ani ma chvíľkovo neosvietilo, či čosi podobné. A zďaleka nie som na konci, stále som nedosiahla bod, ktorý chcem a ani vlastne neviem, kde sa presne nachádza a kde je koniec mojej cesty. 

Pomohol mi v tom ten milý M, o ktorom som tu už raz písala. A možno mi ani vyslovene nepomohol, len ma naviedol na chodníček, ktorým dnes idem a cítim, že som konečne nabrala správny smer. 


Prečo vlastne? Aj o tom som toho popísala dosť. Moje lásky a nelásky, straty, odchody a návraty a celý ten jojo kolobeh, ktorý sa okolo mňa a vo mne točí už hodne dlhú dobu. Chcem však z neho vypadnúť a najväčší pokrok cítim v tom, že z neho pomaly vypadávam.

Našla som šťastie. Alebo, možno lepšie povedané, zisťujem, čo to vlastne znamená. Nie pre svet, ani pre vás, ani pre nikoho iného, ale pre mňa. A je to jedno z najkrajších objavovaní v mojom živote, no hlavne, v týchto momentoch to najdôležitejšie, čo som snáď už potrebovala viac ako soľ. 

Stále celkom presne neviem, ako to vyjadriť. Zatiaľ, to tak jednoducho iba cítim, a slová sú príliš slabé, ohraničené a obmedzené, aby to vyjadrili. Ale predsa, skúsim...




Pán M, sa mi zjavil v živote veľmi zvláštnym spôsobom, v tej najmenej vhodnej chvíli a ak som v predchádzajúcom blogu nevedela, koľko a akým spôsobom v mojom živote hodlá ostať, dnes to neviem už dokonca vôbec. Ale je tu, alebo tu bol, alebo bude - ktohovie - no najviac mu ďakujem za to, že vo mne vzbudil začiatok môjho emočného liečenia. 

Začala som sa mať radšej. Vstávam s úsmevom na tvári a občas sa smejem aj celý deň. To si neviete už ani predstaviť, ako dlho som sa neusmievala, popravde, ani ja si to už vôbec nepamätám. Vymazala som si z mobilu Facebook a nečumím toľko do toho displeja. Neriešim sa v jednom kuse, a neriešim nikoho ďalšieho. Nemám potrebu rýpať do ľudí a je mi ľúto, ak to niekto robí. Nehnevám sa na seba, ani na iných a už vôbec nie len tak, bezdôvodne. Som spokojná, keď zjem kebab a keď pijem víno, už mi nie je do plaču. Začala som si kupovať knihy a čítať literatúru, ktorá ma vždy priťahovala. Zaspávam do pár minút a nemám problém ráno vstať z postele. Teším sa na nový deň, teším sa keď svieti slnko a ešte trochu viac, keď prší. Teší ma vidieť ľudí, až tomu sama neverím. Začala som sa so svojimi blízkymi viac rozprávať a veľa z nich mi vraví, že mám zrazu nejakú lepšiu náladu, vraj čím to je. A ja síce neviem odpovedať, aspoň nie tak aby to pochopili a aby to netrvalo 3 hodiny, ale vždy srdečne poďakujem. Im a aj svojmu vnútru. 

Lebo som ho našla. Našla som svoje vnútorné ja. A dovolila mu konečne, aby sa neskrývalo. Mám ho rada a ono ma má o to radšej. Nedomýšľam si hlúposti, nevytváram si domnienky, neberiem si nič tak veľmi osobne ako som zvykla a všetko robím najlepšie ako viem. To sú 4 dohody, ktoré som si privlastnila - áno už aj ja, a áno presne podľa nich, starých Toltékov - ale o tom inokedy. 

Zistila som, že láska nie je zlá. Že aj keď je veľká a je jej za celý vagón, nie je to choré, a nikomu už nikdy nedovolím, aby ma presviedčal o opaku. Zistila som, že lásku nepotrebujem dostávať na tony, ale že ju najprv musím nájsť sama v sebe. 

Naučila som sa, že vzťah je o dvoch ľuďoch. A že najprv musíme milovať sami seba - a nie, nie je to sebecké - aby sme sa mohli milovať navzájom. Každý z nás je sám zodpovedný za svoju polovicu, a vzťah nútený a kontrolovaný nemôže fungovať. Nesiem si svoju polovicu zodpovednosti, svoju lásku a aj svoj odpad, no nemám právo zasahovať ani do jednej z týchto častí u druhého človeka. 

Cítim pokoj a mier. V duši, v srdci aj v mysli. Som vďačná za všetko zlé a ešte vďačnejšia za všetko dobré. Neriadim sa motivačnými citátmi, že minulosť nechaj minulosťou, budúcnosť nerieš a ži dnes. Minulosť ma formovala, budúcnosť  je ilúzia a dnes žijem. To nie je citát, to je jediná pravda, ktorej verím. 

A verím ešte sama sebe. Konečne. Lebo konečne mám komu veriť. Donedávna som chodila so sklonenou hlavou, smútkom v očiach, prázdnotou v duši a riadnym bordelom v srdci. Dnes však chodím s hlavou vztýčenejšou, iskričkami v očiach, s nádejou vo svojom vnútri a láskou v srdci. A ak toto nie je definícia človeka, ktorý začal objavovať svoje vlastné šťastie, tak potom neviem, ako lepšie by ste ho definovali...

 Vyznanie

14 0 0 0 5

Komentuj

4 komenty k blogu