V mojej mysli je pod týmto pojmom ukrytá celá kopa pravidiel a morálnych zásad. Je to vlastne akýsi životný štýl. Spôsob života. Nie prežívania... Niečo pekné, milé, potrebné... Nie ? Čosi, čo je všade. Či nikde? Máme ju všetci v sebe. Nemáme?
S prvou otázkou má priamy súvis druhá. Pretože čím slušnosť je zistíme len ak ju nájdeme. Ku podivu je to v dnešnej dobe nesmierne ťažké. Prekvapujúco, je to veľmi ľahké. Stačí sa obzrieť okolo seba. Keď ste na ulici, v škole, práci,... Nenájdete to na medzi domami, v školských laviciach,... Niekedy som to vídaval v televízii, dnes už len vo filmoch. Ešteže niekto múdri vymyslel knihy, inak by sa o nej nikto nedočítal... Dočítal?
Slušnosť, to je povedať prosím a ďakujem. Slušnosť, to je zmena. Jej prejav alebo skôr zjav na človeku nezbadáte. Vycítite. Je to dar. Je to prekliatie. V dnešnej dobe ostrých lakťov. Hlúpych slov. Nezmyselných činov. Prázdnych fráz...
Slušnosť nie je len pustiť staršieho si sadnúť. Slušnosť je na to aj zareagovať. Ďakujem. Jedno slovo. Pramálo používané. Prosím. A to je čo? S dovolením? Bla-bla.
Niekedy má človek zlú náladu.. Rozumiem. Ale môžu za to práve tí, ku ktorým sme neslušní? Nemôžu. Len sa vŕšime. Neslušné. Slušnosť, to je pustiť dievča prvé. Pomôcť s niečím ťažkým. Ale, hlavne, najprv sa slušne spýtať.
To je asi to, čo mi najviac chýba. Slušná otázka. Tá evokuje veľa. Že si má druhý váži. Berie na vedomie. Som preňho rovnocenný. A nie niečo podradné...
Slušnosť. Jav neoceniteľný. Po stretnutí so s niekým slušným je mi lepšie. Po uvedomení si vlastnej neslušností, je mi strašne. A čo to vlastne je – no nič iné ako náš prejav vo svete iných a nie tom vlastnom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár