Sedím, nevnímam, nemyslím... Len vidím von to, čo je dnu. Stromy sa hojdajú v nepokojnom vetre a to pochmúrne počasie pomaly zabíja ich krásnu zeleň. Modré nebo náhle nahradil šedý opar, ktorý stále klesá nižšie a nižšie k zemi. Hory, ktoré sa tak krásne vypínali a hrdili svojou mohutnosťou teraz nevidno... Áno toto všetko je aj dnu. Vo vnútri. Vo vnútri jednej telesnej schránky. Pretože ak dušu nevidieť tak ostáva si ju len predstaviť. Dúfam však, že tak ako v tomto jesennom období sa stromy postupom času sfarbia pestrými farbami a opar sa vsiakne do pôdy tak aj táto duša zas dostane svoje farby tak ako predtým...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár