Tak si to predstav:
Ideš s Typom, z práce, na pivo. Nepoznáte sa. V práci ste prehodili pár teplých slov a on vás naoko smelo zavolá von. Poviem si okey. Môže byť sranda. V prostredí kde nikoho nepoznám sa možno nájde človek na seriózny pokec.
Je 23:40 a teda po práci idete na pivo. Kecáte o blbostiach. a podvedome vysielate náznaky témy toho, čo vás asi baví, kvôli tomu aby ste sa mali o čom zhovárať a či máte niečo spoločné.
Zrazu, "Záverečná". Veď jedno pivo. "Tak hybajme na ten brk." Vravím si fajn. "Máš papírky?" "No, jedny mám doma." - prvý gól.
Ideme k nemu po papírky, a že pôjdeme fajčiť von.
Sedím na jeho posteli v podkrovnej izbe Harryho Pottera a pozerám ako Týpek balí dve brká, Však sa rozdelíme, a držím pohár s druhým pivom v ruke.
"Ale, tak načo pôjdeme von keď to môžme sfajčiť tu". Vravím si dobre.
A už to začne. Hops. Týpek má úchylku...Koberce. Kuticu 2 x 3 m má z polovice vyobkladanú kobercami. No vraj Amerika štýl. My s podlahami a papučami sme zastaralí.
Okey, tak sa bavíme o kobercoch asi hodinu a pól, o tom ako k sebe ladia farbou a textúrou a o jeho plánoch okobercovať celú izbu. Ja som sa snažila naladiť na jeho kobercovú vlnu...a tak pritakávam, skúmam, kombinujem, premýšľam a hovorím do vetra.
Po kobercoch prišiel druhý gól: Týpek rád cvičí. Prídem z WCka a on je prezlečený vo svojom tmavom cvičebnom úbore a chystá sa dvíhať činky. Vravím si dobre. Sadla som si zas na roh postele a pýtam sa "Tak teda ja sa teraz idem pozerať ako cvičíš?". I tak še stauo.
" ...Tretia séria je najdôležitejšia." mi hovorí pri tom ako si veľmi strategicky vymieňa slabšie závažie za to ťažšie. Logicky. .A hop, týpek po prvej sérii fučí ako býk a pije hektolitre vody (veď najlepšie je cvičiť svaly po brku so Saharou v papuli) a evidentne so strašným úsilím sa usmieva.
Táto asi hodinová fáza prebiehala mojou krásne plynulou myšlienkovou inkontinenciou sprevádzanou jeho pravidelným hlasným funením. A áno, neskutočne strašným úsilím som sa ja snažila ten smiech potláčať.
Samozrejme ja stále v pohode načerpávam situáciu ako z filmu o chlapoch dlhodobo bez ženy s intenzívnymi myšlienkovými pochodmi keď tu zrazu...
Môžme prejsť do ďalšej časovej fázy a teda ďalšia hodina a pol alebo tretiemu gólu: Ako tak krásne počas tohto celého časového rozpätia sme dopálili obe brká, sa on rozhodol "načerpať energiu" a veľmi pohodlne, z nebadaným náhodným miestom pre ďalšiu osobu vedľa neho si ľahol do postele (mimochodom, boli to dva matrace na zemi).
Vravím si, že sa asi vrátim k tej téme kobercov keď to tak šlo a chválim mu ten huňatý, na ktorom stojím. Smola. Moja jemná taktika odvrátiť myšlienky od toho, čo očakáva nevyšla. "Nevieš masírovať?" vravím " Ehm, veru nie." (samozrejme, že viem). "Škoda, teraz ma tak bolí chrbát, masáž by bodla. Naozaj to nevieš?" ... "Nie."
Prichádza na rad neobľúbená časť. "Vieš, zaujímavo sa s tebou kecá, je to inšpirujúce ale dúfala som, že nič neočakávaš." ...odmlka..."Jasné, tak sme sa predsa dohodli."...
Asi snažiac sa nevyzerať dotknuto alebo nahnevane ešte taktne pochválil moje dizajnérske nápady na jeho izbu. Samozrejme aj vrátane kobercov. A na jeho ešte ďalšie polhodinové vylihovanie som ho pre zmenu ja trikrát taktne poprosila aby ma hodil na byt spať.
Prišiel ten čas a my konečne opúšťame skromnú svojskú a evidentne veľmi chlapčenskú, s ponožkami na zemi, izbu a smerujem spať.
Celý čas odsedený v aute sa snažím ospravedlňujúco povedať, že mi bolo fajn zas s niekým pokecať o netradičných veciach (veď koberce) a celkovo s mnoho ospravedlňujúcimi sa slovami, že sa mu nečudujem ak náhodou on mňa nechápal (napríklad keď spal), pričom som sa len ospravedlňovala za nevyslovené posmešné komentáre v mojej hlave, ktorým som nedokázala zabrániť, k jeho veľkej snahe, zjednodušene povedané, ukážkového vyzdvihovania sa egoisticky za účelom ohúrenia objektu (mňa).
Doplním len drobnosťou, že ja - žena, som mu opravila svetlo v záchode, ktoré on, 32 ročný chlap, skoro celé rozobral pretože nevedel nájsť príčinu nefunkčnosti (malé tlačítko na spodku lampy s písmenami na jednej strane ON a nadruhej OFF).
A tak teraz sedím o 6:03 na byte v gauči a píšem tento príbeh, pričom domov som došla pred skoro hodinou, úplne čulá a s vnútornou úsmevnou spomienkou na "radne z jednej strany", kde dotyčný spravil skoro všetko, čo mal napísané v už dopredu pripravenej osnove večera.
Po takejto skúsenosti mi bude ešte dlho nabiehať úsmev na tvári podmienený vnútorným smiechom.
Life everyday.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
alicaha
22. 1.januára 2015 17:27
...aspoň sa budeš mať na čom smiať s kamarátkami takéto príbehy píše sám život ako by povedal Vilko R.
Napíš svoj komentár