„Nie! Nerob to!“ ozvalo sa za ňou. Bola rozhodnutá. Skočí! Voda je dosť hlboká. A keď sa neutopí, voda je dosť chladná. Ešte jeden nádych. Raz, dva, tri... „Nie! Poď dole!“ ozýval sa chlapčenský hlas znova. Nevedela , kto to kričí. Bolo jej to jedno. „Prosím,“ povedal a ona si smutne povzdychla. Zavrela oči a vnímala jemný vánok. „Už skoro skočila! Ale... Som zbabelá,“ myslela si. Pozrela sa do vody a spustila ramená. Pomaly si sadla na kraj mosta a až teraz si uvedomila, aká je už tma. „Neskočíš?“ opýtal sa jej chlapec. „Nie,“ povedala. „Som na to slabá,“ „Prečo to chceš urobiť? Stojí to ti za to?“ „Áno, myslím, že stojí,“ povedala a premáhala sa, aby nezačala plakať. Zaborila tvár do dlaní. „Spravil ti niekto niečo?“ „Čo ťa do toho?“ zhúkla na neho. „Prepáč, chcel som len pomôcť. Ale vidím, že nemáš záujem,“ povedal skleslo. „Nie, prepáč,“ naozaj ju to dosť mrzelo. „Podviedol ťa už niekto?“ opýtala sa, aj keď stále nevedela, kto za ňou stojí. „Pravda je, že áno. Moja bývalá s mojím kamarátom.“ „To som nevedela.“ „A teba? To je dôvod prečo chceš skončiť svoj krátky život? „Áno. Podviedol ma môj priateľ s mojou naj kamoškou. Päťkrát,“ povedala a cítila, že ju chlapec chytil za plece. Otočila sa a ostala ako omámená. Predo ňou stál vysoký chlapec s dreadmi v oblečení v štýle hip-hopu. Pozrela sa mu do jeho nádherných čokoládovo hnedých očí. Z jej pocitu nešťastia sa vykľul šteklivý pocit v brušku. Pomaly sa postavila a keď stála, neubránila sa a silno ho objala. On ju tiež. Silno začala plakať a on jej tíško šepkal: „Neboj, to bude v poriadku. Všetko bude ok.“ Keď doplakala, vybrali sa, ani nevedeli kam. Rozprávali sa o všetkom možnom. A až vtedy ju napadlo, že nevie ako sa volá. „A ako sa vlastne voláš?“ opýtala sa ho. „Tom. A ty?“ „Ja som Sanija,“ povedala mu a zastala. „Prečo stojíš?“ opýtal sa jej Tom. „Ja viem kto si. Ty si člen tej kapely.. Neviem ako sa volá, prepáč.“ „Áno. Tokio Hotel.“ „Áno áno. Prepáč, ale nikdy som to nepočula. A keď som si chcela kúpiť CD všetci ma odhovárali. Neviem prečo. Ale ja si to raz vypočujem,“ povedala mu a on sa len usmial. Nakoniec povedal: „Ja mám nápad. Zajtra sa stretneme a pôjdeme ku nám domov. Tam si to vypočuješ.“ „Tak platí. Čo tak o 18:30 pri pošte? Je to ďaleko od teba?“ „Môže byť. Je to len kúsok. Ako dlho tu vlastne bývaš, že som ťa tu nikdy nevidel?“ „Nie dlho. Asi rok,“ povedala mu a konečne vykročili. „Aha, to bude asi tým,“ povedal a určil smer. Išli ku rieke Labe. Šli na také mólo, kde už nikto nebol. Veď bolo pomaly 23:30. Rodičov nemala doma, prídu až zajtra doobeda a súrodencov nemá. Čiže bola doma sama. Sadli si na kraj móla a pozorovali čajky. Sem tam prehodili nejaké slovo, ale viac menej po sebe pokukovali. Znova sa zaľúbila. Bol to zase ten krásny pocit. Keď bola polnoc rozhodli sa, že je už dosť neskoro a mali by ísť domov. Bol ju odprevadiť až po križovatku, ktorá vedie ku jej domu a tam si vymenili čísla. Stáli oproti sebe a pozerali sa navzájom do očí. Nemohla sa od neho odtrhnúť a on od nej tiež nie. Pomaly sa ku sebe približovali, ale pusu si nedali, pretože zo zákruty sa vyrútilo auto so silnými svetlami. Tom sa obzrel a Sanija rýchlo zmizla kým sa pozeral inam. Pozrel sa naspäť a ju už nebolo. „Sanija?“ povedal ale bez odozvy. Pobral sa teda domov. Keď prišla domov, zavrela dvere, zamkla sa, sadla si na zem a hlavu si oprela o dvere. Bol taký krásny a neodolateľný. Ale teraz si už budem dávať väčší pozor, blúdilo jej hlavou. Keď skonštatovala, že je už dosť unavená, šla si teda ľahnúť. Nemohla zaspať. Stále premýšľala nad Tomom, ako sa spoznali, aký má krásny úsmev a pohľad, ako by ľutovala keby skočila. Ale nakoniec ju únava premohla.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
bibla  1. 7. 2010 17:51
ono to bolo také skvelé,ale keď si spomula Tokio Hotel,no úprimne ani som nedočítala...ale dovtedy to bolo fakt pekné
Napíš svoj komentár