ve tmě a v myšlenkách.
Já jsem se opravdu bál,
že o mně nemáš strach.” *
Úsmev bol náš pozdrav, naše znamenie. Stačilo sa usmiať a vedeli sme o čom hovoríme, na čo myslíme a čo chceme urobiť. Všetko bolo až príliš dokonalé na to, aby to fungovalo.
Komunikovali sme denne, vždy sme mali o čom. Robili si zo seba srandu, smiali sme sa a zabávali. Nevedeli sme o sebe nič, no vždy sme poznali svoje reakcie.
Boli sme kamaráti.
Skutoční.
Nech sa z toho rodilo čokoľvek, išlo to krásne pomaly.
Bola som šťastná.
...
Neviem čo sa stalo. Neviem prečo si si myslel, že chcem niečo, čo som nechcela. Neviem kto nám to pokazil. Neviem prečo už nekomunikujeme. Neviem prečo si viac nerozumieme. Neviem prečo sa už na seba neusmievame. Neviem už ani ako sa máš.
Všimol si si, že sa neusmievam.
Chýbaš mi.
Zobral si ma von, nie preto, aby si mi pomohol, ale preto, že si bol zvedavý kam zmizla radosť z mojich očí. Nepovedala som ti to. A nikdy nepoviem. Išiel z teba taký strašný chlad. Ale nedokázala som to ukončiť. Dlhú dobu nie.
Vypýtala som si objatie.
A objímam ťa doteraz. Nedokážem ťa pustiť. Viem, že je to naposledy. Stojím na tom chodníku s tebou a želám si nech to nikdy neskončí. Každú sekundu sa bojím, že ma pustíš a ja ťa už nikdy neuvidím. Moje telo žije ďalej, chodí si po svete bez duše. Tá zostala tam, s tebou, na tom chodníku, v objatí.
Odvtedy nedýcham.
(Sľubujem ti, že ťa pustím. Ale nechaj ma, prosím, ešte chvíľku)
*WV
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
somsimona
18. 4.apríla 2012 21:48
@eby77 krásne.
Napíš svoj komentár