,,Hej, chlapče, si v poriadku! Declan zavolaj sanitku," len tak mimochodom som si uvedomoval muža so ženou, ktorí sa nado mnou nakláňali a studený sneh, v ktorom som ležal. Ako som sa dostal do snehu? Kde vlastne som? ,,Vydrž. O chvíľu sú tu," žena okolo štyridsiatky, útlej postavy cezo mňa prehodila svoju bundu. Nemohol som nič namietať, lebo zase sa ma zmocnilo bezvedomie. Už som nevnímal starostlivý a vyplašený pohľad ženy. Ani slová jej muža, ktoré oznamovali, že sanitka sa sem cez závoje snehu nemá šancu dostať.
Zamrkal som. Rýchlo som si uvedomil, že neležím na svojej potrhanej matraci, ale rozhodne som neležal ani na zemi. Pozeral som na bledučký strop. Rýchlo som sa posadil a obzrel som sa po miestnosti. Veľká posteľ v ktorej som ležal tu dominovala. V pravo odo mňa boli nejaké skrine a police obložené všelijakými dekoráciami. Predo mnou boli dvere do kúpeľne, vedel som to podľa toho, že boli otvorené. V ľavo odo mňa bol balkón a veľký písací stôl. Miestnosť bola celkom veľká a luxusná. Dvere vpravo sa otvorili a dnu vošla asi štyridsaťročná žena. Hneď som si ju zaradil ako tú, ktorá sa ku mne prihovárala, keď som ledva vnímal. Mala útlu postavu a dlhšie hnedé vlasy pod lopatky. Hnedé oči, ale celkovo prísny výraz. Bola človek, nebola upírkou.
,,Ako sa cítiš?" spýtala sa ma s úsmevom. Pritiahol som si nohy pod bradu a odtiahol sa. ,,Neboj sa. Tu si v bezpečí," vyhlásila s jemným úsmevom a snažila sa svoj prísne vyzerajúci výraz zjemniť. Nedôverčivo som na ňu hľadel. A môžem tvrdiť, že som bol vydesený.
~*~
,,Mamy, je v poriadku?" vošla som do hosťovskej izby a teraz som prvýkrát uvidela chlapca, ktorého mama s otcom doviezli. Vyrazil mi dych. Pozrel na mňa prestrašenými jedovato zelenými očami a jeho riasi vrhali tiene. Čierne vlasy mu rámovali tvár. Mal na sebe tmavomodré potrhané tričko a podobné potrhané rifle. Bol celkovo špinavý, ako keby už dlhšiu dobu nevidel sprchu. Mal bledú pleť a ostro rezané rysy. To, čo ma prekvapilo bol obojok na jeho krku. Obojok, aký sa dával psom. Na ruke mal ešte náramok. Rozhodne bol najkrajšie stvorenie, aké som kedy videla, dokonca bol krajší ako môj starší brat a to už bolo čo povedať. Na posteli sa stiahol úplne k stene a vydesene na nás hľadel.
,,Neviem, zatiaľ mi nič nepovedal," mykla ramenami a hľadela na jeho prestrašené správanie. Bola psychiatrička a veľmi dobrá, často ju volali práve k vrahom a iným ťažkým prípadom, takže som čakala, kedy mi presne povie, čo mu je. ,,Nemusíš sa báť," prihovoril sa chlapcovi milo a natiahla k nemu ruku. Ten doslova zaskučal a stiahol sa do klbka. Doslova sa triasol. Až teraz som si uvedomila, aký je chudý, akoby už dávno nejedol. ,,Hovoríš našou rečou," prihovorila sa mu znova, ale on sa len chvel a ani na nás nepozrel.
,,Camila! Máš tu kolegov!" započula som zakričať otca a pozrela som k dverám. Mama vstala z postele, položila mi ruku na rameno a potlačila ma smerom k dverám.
,,Poď, zatiaľ o ňom nič nevieme. Nechcem, aby ti ublížil. Aj keď sa zdá, že on sa skôr bojí nás," povedala mi a potlačila ma von dverami. Ochotne som sa nechala vytlačiť z izby. Mama zamkla a vybrala sa dole schodiskom. Ja som si sadla na schody a pozdravila som sa maminmu kolegovi a nejakým ďalším dvom chlapíkom. Myslím, že to boli sanitári. ,,Takže ste sa sem cez sneh dostali, Timi?" spýtala sa mama na niečo, čo bolo zrejmé a podala si so svojim kolegom ruku. Následne ju podala aj tým ďalším dvom. Tých ďalších dvoch som nepoznala, ale ako sa zdalo, ona hej. ,,Dali ste si načas."
,,Keď si povedala, že nepotrebuje lekársku pomoc, že nie je zranený, tak sme sa sem cez sneh, ani nepokúšali dostať tak rýchlo. Bolo to zbytočné. Vedeli sme, že je v dobrých rukách a keď si tvrdila, že to nie je až také súrne, tak sa predsa na tej poľadovici nezabijeme a neutečieme od obeda," povedal jeden zo sanitárov s úsmevom a keďže jej tykal, bola som presvedčená, že ho pozná.
,,Našli sme ho pár metrov od nášho domu, divila som sa, že nie je podchladený. Fyzicky sa zdá, že je v poriadku. Len je vysilený a mal by sa najesť, okrem iného. Mám však pochybnosti o jeho psychike. Vyjadruje veľmi veľkú plachosť," spomínala som už, že matka mala urobenú aj lekársku školu? Ale radšej sa stala psychiatričkou ako lekárkou?
,,Plachosť vravíš?" spýtal sa zamyslene Timi, matka len prikývla. Otec z chodby už vypochodoval, že ho čaká klient. Bol právnik. Zdá sa vám môj život rozprávkový? Matka psychiatrička, otec uznávaný právnik. Prachov ako sviňa a ja som bola aj tak nešťastná. Moji rodičia boli dokonalí, tak isto ako môj brat. Malú nádej som mala v trojročnej sestre Daisy, ale tá sa zdala perfektná, už v tomto veku. Ja som bola medzi nimi ten omyl, čo medzi nimi nemal čo robiť. Občas som uvažovala, či nie som adoptovaná alebo či mama otca s niekým nepodviedla. Teda konkrétne, či ho nepodviedla s nejakým nepodarkom, po ktorom som. Ja som nebola krásna a ani som všetko nevedela a neovládala ako môj brat. Bola som nejaký omyl, ktorý sa im tam nejako prilietol. Jediná moja útecha boli pre mňa moji kamaráti, ktorí na tom neboli o nič lepšie. Často som hovorila, že sme partia indivíduí. Môj starší brat Liam mal zase hlúpu tendenciu ma chrániť. Ani nehovorím, že občas sa to nehodilo. Ale inak som trpela depresiami a bola som nešťastná. Keď máte totiž všetko, tak zistíte, že nemáte dôvod žiť. A to ma ubíjalo.
,,Áno, je plachý. Možno obeť násilia, aj keď z rýchlej prehliadky, ktorú som mala čas urobiť, nevyzerá, že by bol týraný fyzicky, ale možno psychicky. Neviem si inak tú jeho prehnanú plachosť vyložiť. Chcete ho vidieť?" spýtala sa a nečakajúc na odpoveď sa okolo mňa vybrala hore do schodov. Prešili okolo mňa ako Timi, tak aj dvaja sanitári. Zostala som sedieť na schodisku. Sedela som tam asi pätnásť minút, keď som započula, že sa niečo rozbilo a matkin, krik, ktorému som nerozumela. Vystrelila som do schodov a do hosťovskej izby. ,,Naspäť! Nechoď k nemu tak blízko! Stiahni sa, Met, a hneď!" mama troch mužov od chlapca odháňala. Započula som vzlyky. Chlapec s jedovatými očami teraz sedel na zemi pri posteli, triasol sa ešte viac a potichu vzlykal. Stolná lampa bola na zemi a žiarovka v nej bola rozbitá. Na koberci sa váľali črepiny. Chlapec ju musel zhodiť, keď zdŕhal z postele na zem. Chránil si rukami hlavu, ako keby čakal úder. ,,Vravela som, že sa bojí, kreténi!" zrúkla matka na sanitárov, blondiaka som si už vedela zaradiť, to bol Met.
,,Chcel som ho len vyšetriť!" odsekol naštvený. ,,Ako ho naložíme do sanitky, keď tak vyvádza? Budeme ho musieť uspať," uvažoval nahlas.
,,Uspať! Si sa zbláznil!" matka sa na Meta pozrela vážne škaredo. ,,Je vyplašený!" ukázala na chlapca prstom.
,,Met, to vážne nie je dobrý nápad," uznal aj Timi a zamyslene hľadel na chúliaceho sa chlapca. Následne si obzrel tyčinku vo svojej ruke. ,,Nejde ani za jedlom. Je vážne vyplašený," pochopila som, že sa mu najprv asi pokúšali dať tú tyčinku, čo mal Timi v ruke a keď neuspeli, sanitári ho chceli prezrieť a naložiť do sanitky, ale chlapec začal vyvádzať.
,,A čo chceš robiť? Inak ho nenaložíme ani do sanitky, veď úplne šalie!" spýtal sa druhý sanitár. Bol to chlap trochu pri sebe, ale kondičku musel mať ako sanitár dobrú. Mračil sa na chlapca na zemi.
,,Neviem, Rich, ale uspať asi sotva. Keď ho uspíme a on sa o pár hodín zobudí, bude šalieť ešte viac. Ešte si niečo urobí alebo blízkym lekárom," povedala matka nespokojne a súcitne hľadela na chvejúceho sa chlapca. Ten zdvihol pohľad. V očiach mal slzy. Pozrel na mňa. Jemne som sa usmiala. Keď si matka uvedomila, že už si nezakrýva tvár, ale hľadí smerom k našej skupinke, urobila k nemu krok. Zase sa poplašene schúlil a zavzlykal.
,,To si mu chcel dať?" spýtala som sa Timiho a ukázala som na tyčinku v jeho ruke. Nepoznala som ju a Timi to asi z môjho výrazu pochopil.
,,Dávajú sa deťom v Afrike, aby trochu pribrali. Vždy mám nejakú so sebou," vysvetlil mi a mykol ramenami. ,,Chcel som mu ju dať, ale bojí sa."
,,Myslíš, že je nebezpečný?" spýtala som sa ho. Môj rozhovor s Timim prebiehal potichu, lebo mama sa dohadovala so sanitármi, ako chlapca naložiť do sanitky.
,,Každý, kto sa bojí, je istým spôsobom nebezpečný. Ale myslím, že nezaútočí. Prečo?" zamračil sa a ja som ukázala na tyčinku v jeho ruke.
,,Môžem mu to skúsiť dať ja?" nadvihol obočie. ,,Možno mi to nevyjde," povedala som rýchlo. ,,Ale možno sa ma bude báť menej ako vás. Ste veľký chlapi, možno aj to ho desí. Ja som len malá baba, možno sa ma tak nebude báť."
,,Bojí sa aj tvojej mamy," poznamenal Timi, ale tyčinku mi strčil do rúk. ,,Skús to. Nemal by ti ublížiť. Ale nedúfaj, že ti to vyjde." Vzala som tyčinku a obišla som mamu. Tá ma hneď drapla za ruku.
,,Kam ideš, Selena?" spýtala sa prísne, ale skôr ako som mala šancu odpovedať, Timi ma predbehol.
,,Skúsi mu to dať," ukázal na tyčinku. ,,Aj ty si povedala, že nie je nebezpečný. Nech to pokojne skúsi, keď chce. Nič tým nestratíme." Matka ma pustila a ja som si kľakla na kolená. Mama bola jediná, kto mi hovoril celým menom. Priatelia ma volali jednoducho Es. Pomaly som k chlapcovi štvornožky priliezla. Za mnou bolo ticho. Ale počula som, ako jeden zo sanitárov pohrdlivo odfrkol a zafrflal, že už mohol byť doma.
,,Hej, fešák," prihovorila som sa chlapcovi, keď bola som asi dva metre od neho. Hovorila som potichu a milo. Dúfala som, že zareaguje. Zdvihol opäť hlavu a pozrel na mňa, usmial som sa. ,,Ahoj," šepla som, keď sa prestrašene nestiahol. ,,Mám tu tyčinku," natiahla som ruku s tyčinkou smerom k nemu. Poplašene sa natlačil k stene, ale tvár si nezakryl, stále na mňa hľadel mokrými očami. Sadla som si do tureckého sedu a trochu sa priblížila. ,,Nechceš? Nie si hladný? Je dobrá," povedala som a znovu som natiahla ruku smerom k nemu. Hľadel raz na mňa, raz na tyčinku a po chvíli sa trochu uvoľnil. Tyčinku som rozbalila. Zaňuchal ako pes. ,,Na," pomaly som k nemu natiahla ruku aj s tyčinkou. Obzrel sa. Nedôverčivo hľadel na mužov a moju matku za mnou. Mykla som sa, keď jeho ruka vystrelila smerom k tyčinke. Jeho ruky pracovali rýchlosťou kobry, tak sa ani nikto nemohol čudovať, že moje srdce vynechalo úder. Pritiahol si tyčinku k sebe a schúlil sa do klbka.
,,Aspoň niečo," zasmiala sa moja mama, keď som vstala a zase podišla k Timimu. Chlapec sa zase natlačil na stenu, keď si uvedomil, že som vstala. Asi som ho tým pohybom vystrašila.
,,Neboj," znovu som sa na neho usmiala. On skúmal tyčinku vo svojej ruke, ale často sa na nás pozeral a sledoval, kde v miestnosti sa nachádzame a či sme dostatočne ďaleko. Tyčinku ovoniaval, ale nejedol.
,,Mám nápad, poďte," otočila sa na sanitárov a Timiho mama a aj mňa postrčila k dverám. Neznášala som, keď do mňa strkala, veď mi to len stačilo povedať. Vyšli sme na chodbu pred izbu. ,,Neodveziete ho," vyhlásila, keď zavrela dvere do izby. ,,Ten chlapec je vyplašený, keby ste ho odviezli, neprospelo by mu to. Zostane tu."
,,To si nemôžeš len tak povedať," zamračil sa Met. ,,Nemôžeš len tak vyhlásiť, že zostane u teba. Čo blázniš? Naviac je to cvok."
,,Nie je cvok, je len vyplašený a navyše, prečo by tu nemohol zostať? Vypýtam si ho ako svoj prípad. Jack mi na to kývne ako na všetko," mama to hovorila ako hotovú vec. ,,Vy vyhlásite, že fyzicky je v poriadku a ja ako psychiatrička poviem, že hoci je fyzicky v poriadku, mám podozrenie, že jeho psychika je labilná, ale nie je nebezpečný a pre dobro chlapca odporúčam domáce prostredie. Nie kliniku, lebo tá by ho len viac vyplašila. Keďže nemá rodinu, domáce prostredie dokonca pod dohľadom lekárky bude mať u mňa. Chlapec je určite plnoletý, takže s úradmi pre deti nebude problém. Navyše nemá u seba žiadne doklady, takže navrhujem začať hľadať jeho rodinu. Pozrieť do zoznamov hľadaných osôb a tak. Zapojte do toho prípadu aj Dana. Chlapec nehovorí, takže o ňom nič nevieme. Až nájdeme jeho rodinu, budeme jeho správanie riešiť s jeho rodinou. Rozmýšľala som, či neutrpel nejaké zranenie hlavy a preto sa tak správa, ale keď som ho prezerala, nenašla som ani škrabnutie. A Timi," otočila sa ešte na neho. ,,Ty mi vydáš tiež posudok o tom, že domáce prostredie je pre neho najlepšie, ale odporúčaš pomoc psychiatričky."
,,Tú správu má Jack zajtra na stole," prikývol Timi, pozdravil sa mne aj matke a rozbehol sa dole schodmi.
,,Tak my ideme tiež. Mám pocit, že tento prípad si uzavrela," poznamenal Met a spolu s kolegom sa vybrali dole schodmi. Mama len prikývla a vyprevadila ich. Ešte som počula, ako im hovorí, nech nechajú všetko na ňu a Timiho. Pomaly som podišla k hosťovskej izbe a nakukla dnu. Chlapec ma ihneď zaregistroval, ale tyčinku už žváchal.
,,Selena," poskočila som a počula som, ako aj chlapec v izbe zavzlykal. Tým, že ma matka vystrašila a ja som poskočila, som vystrašila aj jeho. Mama otvorila dvere a vošla dnu. Chlapec sa stiahol. Natlačil sa na stenu a prehltol posledný kúsok tyčinky. ,,Toto bude tvoja izba," matka ukázala na izbu a rozhodila ruky vo veľkom geste. Jedovaté oči ju pri tom pozorovali. Ja som zostala stáť pri dverách. ,,Nepovieš mi, ako sa voláš?" jedovaté oči si ju zmerali, ale on zostal mlčať. ,,Máš pekný náramok," poznamenala matka bez toho, aby sa na náramok pozrela. Ale chlapec pri jej poznámke pozrel na svoje zápästie. ,,Takže mi rozumieš," povedala mama potešene. Tak preto to povedala, chcela vedieť, či nám vôbec rozumie. ,,Ja sa volám Camila," ukázala mama na seba a potom na mňa. ,,To je moja dcéra, volá sa Selena. Nepozdravíš ju? Pozdrav Selenu," jedovaté oči si ma zmerali a potom pozreli na matku. ,,Nepozdravíš? Tak mi povedz, ako sa voláš ty," chlapec sa ešte viac stiahol do klbka. ,,Tak mi povedz, odkiaľ si," navrhla, ale on stále mlčal. ,,Selena, zlatko," otočila sa na mňa. ,,Nechaj ma s ním samú, možno sa skôr rozhovorí."
,,Dobre," povedala som neochotne a opustila som izbu zatvárajúc dvere. Radšej som sa rozhodla pozrieť svojho brata. Moja malá sestra bola u kamarátky na oslave narodenín. Mama ju neskôr vyzdvihne. Vošla som do izby svojho staršieho brata, Liama. Steny boli samý plagát polonahých báb a hudobných skupín. Aj teraz v izbe hudba revala a on ležal na posteli na bruchu a niečo si čmáral do zošita. Siahla som na vežu a ten rev vypla. Liam sa na mňa otočil.
,,Čo je?" spýtal sa, lebo ja som nemala vo zvyku napochodovať do jeho izby. Nie, keď tam bol. Obyčajne som sem chodila, keď tu nebol a kradla mu jeho tričká a CDčka. Prečo tričká? Lebo som milovala jeho voňavky a tak som mu pokradla vždy jeho tričká, ktoré po jeho vôňach, aj po vypratí voňali. Jeho to ale rozčuľovalo, lebo sa mu rapídne míňali, lebo aj keď si ich zobral späť, tak už voňali mojimi voňavkami a on sa rozčuľoval, že je ako buzik. Môj brat bol ale prekrásny a hral sa na rockera, dokonca hrával na gitaru v jednej skupine. Mal dlhšie plavé vlasy, ktoré mal vždy roztrapatené, vyzrel hrozne divoko. Mal ich zostrihané postupne až mu siahali po bradu, ale jemu viac padali do tváre. Oči tmavomodrej farby, farby rozbúreného mora. Nie ako tie moje, chladné, oceľové. On bol proste dokonalý. Premiant, neskutočne inteligentný, zábavný, športovec s neskutočným telom. Všetko, čoho sa chytil a všetko do čoho sa pustil, mu vyšlo. Tu príroda nadelila nespravodlivo. Mala si niečo nechať aj pre mňa.
,,Ani nič," zamrmlala som. ,,Len som chcela s tebou hovoriť," po škole sa totiž rozniesla fáma, že môj brat sa ťahá s Nikolet. Dievča, nepochybne pekné, ale povrchné. Celé prestávky na laviciach make-upi, vždy zmachlená a zaujímali ju len klebety, ohováračky a nákupy boli pre ňu najväčšou zábavou. Typ baby, ktorý som nevedela vystáť a tak som sa modlila, nech s ňou môj prekrásny brat nič nemá. I keď on mal baby len na jedno. Bol odo mňa o dva roky starší, čo znamenalo, že teraz je prvákom na výške. ,,Len som počula, že sa ťaháš s Nikolet," povedala som a pozrela som na neho dosť stiesnene. Brat sa usmial a na posteli sa posadil. Vedel, že ma jeho frajerky trápia. A ja som zase vedela, že keby som si ja domov priviedla frajera, nebol by to môj otec, kto by vykonával výsluch a hľadel na neho ako na niekoho, kto mu chce zobrať jeho malé dievčatko.
,,Nikolet? Zasmejem sa," povedal a oprel sa o paže. Mal na sebe čierne krátke tričko s nejakou skupinou, tmavomodré rifle, ktoré boli dotrhané a špinavé, ale tak to malo byť, brat rozhodne v opravovni áut nepracoval a z vybíjaného opasku mu visela poriadne hrubá reťaz. Takú istú vybíjanú blbosť mal aj na ruke, až na to, že som si už nepamätala, ako sa to volá, aj keď mi to miliónkrát opakoval. ,,Strašiak do pola je charizmatickejší a nezabúdajme, že aj dôvtipnejší ako ona. A navyše, to by som ti nikdy neurobil, ale spať som s ňou spal. Pokiaľ si zamenila jeden sex s chodením, tak je to len jej problém, nie môj," usmial sa na mňa jedným z najdokonalejších úsmevov na tejto planéte.
,,To dúfam," vzdychla som a neskutočne sa mi uľavilo. Takže Nikolet to len nafúkla, ale v podstate ju využil ako všetky ostatné. ,,Keď mi donesieš takú švagrovu, zabijem teba a ju dupľom."
,,Rozmýšľam, kto by ti ako tvoja švagriná vyhovovala. Senia?" zaškerila sa na mňa a ja som sa na neho pozrela neskutočne podráždená. Senia, bola moja najlepšia kamarátka.
,,Siahni na ňu a brat nebrat zlizneš si to, jasné?" vyhrážala som sa a on len mykol ramenami. ,,Mimochodom, vieš o tom, že mama si sem doviedla nejakého chalana. Pacienta. Videla som ho, je dosť vyplašený."
,,Videl som ho, keď ho otec niesol do hosťovskej, bol mimo," odvetil bez záujmu. ,,Vyzeral, ako keby hodnú dobu žil na ulici. Podľa toho oblečenia. Matka si ho tu plánuje nechať?" pozrel na mňa ponad rameno, keďže sa na posteli zase natiahol na brucho.
,,Hej, lebo je doslova vyplašený, teraz s ním hovorí. Snaží sa ho prinútiť, aby sa rozrečnil, ale mám taký pocit, že jej to veľmi nejde. Ide na to zle," šepla som zamyslene. Liam sa veselo zasmial. Bol dosť nezvyčajný pohľad vidieť brata doma. Chodil na výšku, ale len externe, lebo podľa jeho slov, nemá čas niekde pretŕčať ďalších päť rokov. V každom prípade jeho genialita sa nemenšila ani na vysokej. Nezvykol byť doma, ráno odchádzal ešte pred tým, než som vstala a vracal sa, keď som už spala, rovnako ako náš otec, či mama. Mama teraz bývala doma, len kvôli Daisy, ale keďže mala malá už tri roky, prisychla na krk mne, či opatrovateľom.
,,Chceš našej mame kecať do práce? Tak to držím palce," pobavený sa zase vrátil k svojej práci, čo bolo očumovanie dievčat v časopise, ktorý by mu mama rýchlo zabavila. Ckla som a vypochodovala som z izby. Rozhodla som sa už chlapcom s jedovatými očami nezaoberať a radšej sa vyspať. Netušila som, že túto piatkovú noc nezaspím, tak ľahko, lebo jedovaté oči ma budú mátať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár