Screenshot


Zvláštne, ako jeden jediný film dokáže ovplyvniť človeka, jeho osobnosť, jeho cit a pohľad na svet. Avšak nejde o pohľad podozrievavý, netrpím žiadnym Truman syndrómom. Ide o estetickosť. O ten obyčajný, najviac basic urban neighbourhood. O to, ako ľudia každý deň vstanú, a idú do práce, ako všetci chodia v jednom kruhu, ktorý je akosi spätý s tým návodom ako "byť v živote šťastný" = znamená mať stabilitu v práci, v rodine, v domácnosti. Človek zažíva stres, pokiaľ tieto hodnoty nie sú stabilné a dochádza ku kolapsu systému. Ale prečo práve tento systém musí byť ten správny? Prečo ľudia, ktorí z neho vybočujú majú v očiach spoločnosti status "vykoľajený, neusporiadaný", poprípade ho začnú ľutovať, že asi je niečo zle, keď sa takto cíti. Pritom si ani na sekundu neuvedomia, že tá chyba môže byť v spôsobe akým sa na to pozerajú. Že chyba môže byť v nich. 

Neviem slovne opísať, aké pocity vo mne vyvoláva táto skladba (aj keď je upravená na loop). Vlastne ma ten loop až vzrušuje. Pretože to je nekonečná mánia, ktorú ja pre svoju funkciu potrebujem. Cítim nutnosť a neustálu potrebu predlžovania tohto stavu, pretože sa bez toho cítim stratená. Že mi čosi v duši chýba. A to nevie doplniť nik. Pretože môj problém nespočíva v závislosti na nejakom ľudskom nadväznom článku. Chyba asi nastala niekde počas môjho vývinu. Možno ešte keď som nebola na svete a možno až potom. Neviem. Včera som to z časti načrtla aj svojej terapeutke. Občas sa cítim, že vidím ďalej ako ostatní. Nie, nie ďalej. Že sa dívam na veci z iného uhla. Tým nie som nijako špeciálna. Takých ľudí je mnoho. Ale kde ste? Povedala som jej, že neviem, či sa chcem liečiť. Mám strach, že keď sa vyliečim, moja melanchólia zmizne. A budem zrazu šťastná so spoločenským návodom na šťastie. Že nájdem šťastie v stabilite každodenných činností. Že sa viac nebudem ponárať do môjho komfortného sveta v uzavretej miestnosti so závesmi a gaučom. Že mi prestanú dávať zmysel a význam. Povedala mi, že musím sama vedieť, či to chcem. 

Nehovorí zo mňa strach z obyčajnosti. Ja nie som nijako prevratne špeciálna. Hovorí zo mňa strach z toho, že už nikdy nepocítim komfort svojho maladaptívneho správania a snívania. A že moja inšpirácia a kreativita bude preč. Že prestanem snívať a moja tvorba bude v zabudnutí. A možno to bude práve naopak. Možno sa prúd mojej kreativity konečne dostane do štádia riešenia a budem sa môcť sústrediť. A toto je risk, pred ktorým stojím a nikto mi nevie dať naň odpoveď. 



 Blog
Komentuj
 
 fotka
protiuder22  22. 10. 2022 15:55
Pekne napísané. Ja som podobný problém riešil desať rokov dozadu, keď som začínal s meditačnou praxou. Cítil som, že moja kreativita založená výhradne na chaose a depresii sa začínala meniť a na nejaký čas aj miznúť. Bola súčasťou mojej identity. Spôsob, akým som "bol sám sebou na tomto svete".

Teraz je moja skúsenosť takáto: Kreativita nezmizla. Iba je iná. Čistejšia. Nenútená. Bez nárokov. Viac pocit slobody než predošlej kontrakcie. (Nemenil by som.)

To, že vidíš inak, vidíš viac... to ti nezoberie ani terapia, ani odchod melanchólie (prípadne identity, zmyslu, ktorú v nej nachádzaš). Ale určite je to skok do neznáma. Nedá sa dopredu vedieť nič. Musíš sama vypozorovať, či ťa neskočiť láka viac ako skočiť. (Bez ohľadu na následky.)
 
 fotka
tanji  4. 11. 2022 16:23
Dost sa stotoznujem. Niekedy ked opisujem svoje pocity alebo seba ludia naberu mylny dojem ze si o sebe dako vela myslim...

A ja mam aj strach z obycajnosti a uniformity. Hoci milujem poriadok, system , sam som jeden velky nesystematicky pseudovzorec ktory nevie ani obcas davat zmysel.

Ja len potrebujem mat pocit , ci skor presvedcenie, ze zijem, ze som celou dusou tu a nie len spickou nosa ako ostatni...99% ludi mi pride ako by do pritomnosti len nakukali a sedeli kdesi pozadi. A ja sa tu citim ako jediny pritomny, az ma obcas desi ako velmi bdiem.

Asi to nedava zmysel, nevadi
Napíš svoj komentár