Jeseň

Dnes bolo v mojom meste jesenne. Vždy som si myslela, že moje obľúbené ročné obdobie je zima. Ale bola to jeseň. Vždy to bola jeseň. Je stred júla, ale vo vzduchu bolo cítiť jeseň. Ako keď som bola dieťa. Vlastne aj som, ale trochu menšie. Ako som sedela pod stromom v malom pohostinstve na Otrokoviciach. Bola to tá istá vôňa vzduchu. Šla som na jedno stretnutie a v tej chvíli, za posluchu tejto skladby, som si to uvedomila. Že tá pomyselná hranica medzi dospievaním a dospelosťou nepríde. A už viem, ako sa to tu v komentároch objaví, že som ešte nič nespoznala, že to uvidím potom, že nebudem mať na bludy čas. Viem, že sa to nezmení a už ma to viac nedesí. Aj keď mi ešte v schránke neležia účty a ja ich nemusím platiť. Uvedomila som si, že toto nie je fáza, ktorá prejde. Je to povahová črta. Je to moja osobnosť, melanchólia, ktorá nemá žiaden koniec, po nej nepríde dospelosť a iné problémy. Na jeden strane ma toto uvedomenie zarmútilo, že to tak je, no na druhej strane som pocítila obrovský pocit pokoja a komfortu. Že taká budem vždy. Že to nebude tá nudná, strašidelná dospelosť v šedých farbách. Budem to stále ja a moja povaha. Budeme to ja, moja úžasná lampa z Ikei a moja melanchólia. Vždy som hľadala rozhrešenie pre moju osobnosť. Myslela som, že má niečo spasí, keď nájdem cestu von z mojej hlavy. Ale zistila som, že mi je tam dobre, lepšie než von. Je to môj dreamcore. Kiežby konečne niekto vymyslel prístroj, ktorým možno druhým ukázať naše myšlienky. Rada čítam tvoje príspevky, ale to ty vieš. 

 Úvaha

2 1 0 0 1

Komentuj

7 komentov k blogu