Hovoril o tom ako ten obludný žltý komplex galérií dostal svoju prezývku. Naozaj som sa tam cítila ako nejaká zblúdilá myš v obrom dierkovanom syre.
Do niektorých miestností viedli padacie dvierka, k iným sa bolo možné dostať len šmyknutím sa cez sklenú rúru pripomínajúcou tobogan, čo vybieha z budovy, nad štvorprúdovou diaľnicou, naozaj osobité miesto, vieš si to predstaviť... Zaujímal sa najmä o výstavu s názvom "Stratená intimita".
Michal si o nej mnoho prečítal a keď sme sa ocitli v malej obitej staroružovej kúpeľni, povedal "A sme tu." A že tie kúpeľne sú úplne autentické, odkúpili si ich od náhodne vybraných ľudí z rôznych spoločenských vrstiev s podmienkou, že odkúpia úplne všetko. Pod úplne všetko si predstav ÚPLNE všetko. V brožúrke nabádajú návštevníkov, aby sa tam cítili ako doma a prehrabávali sa v skrinkách a poličkách bez škrupúľ. Človek by neveril čo všetko možno v takej kúpeľni nájsť.
Tak sme tam stáli a povedala som si, že si otestujem mydlá. ...načo je komu mydlo s ovsenými vločkami?
Zamýšľala som sa nad skrinkou so šicími potrebami nad umývadlom keď popri mne prešlo dievča opásané uterákom a postavilo sa do sprchy, ako keby tam nikto nebol. Bola som v rozpakoch. Akoby som bola pri niečom prichytená. Pripadala som si ako v tých filmoch, kde je hlavný hrdina neviditeľný a zneužíva to.
Pozrela som sa na to strapaté dievča s rozmazanou očnou linkou, holila si nohy akoby nič. Mala som chuť položiť jej pár otázok. Chcela som ísť preč, alebo aspoň ďalej. Michal mi potom povedal, že tam ide práve o ten pocit a že nie každému sa podarí mať z toho takýto zážitok.
Po premiestnení sa, ktoré tu je zážitkom samé o sebe ako som už naznačila, sme vyšli na voľné priestranstvo. Napravo bola trávnatá plocha, kde posedávali akýsi mladí ľudia v háboch evokujúcich hipíkov a za nimi bolo drôtené oplotenie.
Pozerali sa na jazero pred sebou. Z jazera sa týčila nejaká železná konštrukcia, ako sme prichádzali bližšie, videli sme, že sú to schody.
Z brehu si na ne mohol vkročiť a vyjsť nahor nad vodnú plochu, z najvyššieho bodu smerovali zase nadol až niekam pod vodu aby sa opäť vynorili a viedli na druhý breh. Pozrela som sa na Michala. Usmieval sa a povedal, že nimi skúsi prejsť.
-A čo tá časť? Chceš sa namočiť?
-Toľko času pod vodou vydržím. Sú to len dva tri kroky a schody vedú opäť nahor a prejdem nimi na druhú stranu. Však je to vzrušujúce!
Tŕpla som, keď sa Michal ponoril, ale o pár sekúnd voda zažblnkala a vynorila sa mu hlava.
-Si celý mokrý! hovorím mu a on víťazoslávne vyloví suché oblečenie z tašky, aby ho potom štvalo, že na náhradné topánky zabudol.
Potom sme postávali pred rozmernými dverami bez kľučky s nápisom "Nesmrteľnosť" a postávali by sme tam aj dlhšie, ale mala som hlad a tak sme sa šli najesť. Michal mal vo vlasoch riasy či chaluhy, každopádne tým páchol a hovoril mi o Selenite a o tom, že je jeho osobnosť selenitická.
Pýtala som sa ho, či túžil nájsť tú kľučku a on mi tvrdil, že ak by sme do tých dverí spolu vstúpili, stali by sme sa čo nevidieť nerozoznateľnými jeden od druhého tak ako sa ľudia na seba začínajú podobať ak spolu dlhší čas žijú a tak ako sa psy podobajú na svojich majiteľov s tým, že je život príliš krátky aby sa to zavŕšilo. A keďže naozaj smrdel, bola som rada, že ich nenašiel a bolo mi ľúto, že je to posledný deň, čo tam sú.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
titusik
24. 3.marca 2011 20:12
som presvedčená, že tu na B. sa ti nik nevyrovná. Nik ešte svojimi blogmi nedocielil, že sa po únavnom dni cítim dobre a usmejem sa.
Napíš svoj komentár