S nohami vyloženými na protiľahlom sedadle, s knihou, časopisom alebo notebookom na nohách a za oknom svet, ktorý mi uniká a stráca sa v diaľke. V ušiach hudba, ktorá prehluší všetko to uši trhajúce škrípanie počas brzdenia, všetky tie výstražné signály počas jazdy.
A keď sa náhodou cítim zle, tak sa pozriem na teba a ty sa usmeješ a pretočíš ďaľšiu stranu, alebo mi pohladkáš stehno a ja sa zachvejem. Ako sa chvejem pri tebe stále, vždy keď si v mojej blízkosti a vždy keď mi dáš na javo, že...
Je to tak niekoľko dní. Blúdime bezcieľne po krajine odkedy sme porobili všetky skúšky a nám ostal mesiac voľna do ďaľšieho semestra. Hovoríme si, že toto je už posledný deň cesty a vrátime sa domov.
Ale nie je. Vždy prídeš s iným mestom, inou dedinou, iným kopcom, iným námestí, iným hocičím, čo treba určite vidieť a bolo by hriech to vynechať. A ja sa chvíľu bránim a potom poviem: ,,Dobre, veď ma kam chceš.“
Lebo ja asi potrebujem byť vedená.
A idem. S batožtekom na chrbte a so cigou v ústach – za nosom, za tvojím chrbtom. A nebránim sa, hoci by som mala. Vlastne ti dosť často ustupujem, keď nad tým tak rozmýšľam. Pričom aj ty mi tvrdíš, že by som sa mala naučiť hovoriť nie a nenechať sa ovládať a podriaďovať iným a pritom niekedy – naozaj len niekedy – sa snažíš ovládať aj ty mňa. Svojím záhadným spôsobom. Tou tichou výčitkou v tvojich očiach.
Oranžové západy slnka (ktoré rada sledujem s hlavou vystrčenou z okna, keď mi vietor čechrá vlasy a trhá príveskom na krku ako bláznivým, rukou prehnutou von snažiac zachytiť prstami oproti prúdiaci vzduch - vždy mi hubuješ že mi niečo rozrazí hlavu na kašu, ak si nedám pozor) striedajú tmavé noci prerušované len pravidelným míňaním lámp na staniciach a tvojou hlavou melancholicky opretou o okno, keď zamyslene pozeráš von a lúštiš v tej tme názvy na tabuliach staníc. A potom kupéčka. Ja milujem tie staré, nepohldné, červené z roku krista, ty tie nové a moderné, kde sú aj zástrčky - byť po mne, dokázala by som si mobil nezapnúť aj týždeň. Aspoňže ty si toho názoru, že treba byť v kontakte so civilizáciou, inak by moja mamka už dávno zošedivela od strachu, čo je so mnou.
Obaja milujeme vlaky. A obaja milujeme cestovanie a filmy, ktoré si počas cestovania púšťame, jedno slúchatko ty, jedno ja, pričom maškrtíme paprikové čipsy a túlime sa k sebe (lebo slúchatka nedovolia veľkú vzdialenosť). Obaja milujeme ten pocit, keď po prechodenom dni zhodíme zo seba ťažké batohy a konečne si sadneme. Obaja milujeme ten pocit, keď vystupujeme a hystericky sa snažíme rýchlo obliecť a narvať haraburdy do tašiek a zazipsovať ich, pretlačiť sa davom a potom hurá - konečne si zapálime.
Niekoľko nocí po moteloch, po ubytovniach, niekoľko nocí prespatých na lôžkových vagónoch, s tvojou rukou okolo môjho pása a tvojím strniskom na mojom krku, mrznutie vonku (veď prečo si neurobiť road trip v zime), neustále hľadanie nových podnikov, nových ľudí, nových vecí a zážitkov. Kávičko (ty) čajovanie (ja) z automatických automatov po staniciach a hodnotenie, ktorý automat bol najlepší (zatiaľ bezkonkurenčne vyhráva ten z PO, ten druhý zľava). Rozprávaš mi o mestách v ktorých si bol a ja ti rozprávam o mestách, v ktorých si nebol. A v tých, ktorých sme neboli obaja, do tých sa vyberáme pozrieť. Zbrklo. Nepremyslene.
A do toho všetkého tie tvoje paralyzujúce dotyky, tvoje dve retiazky na rukách, tvoja sivá mikina s modrými šnúrkami, tvoja slabá vôňa, tvoje úsmevy a môj nekonečný pocit hanby z toho, čo to so mnou robí. Z toho, že som takéto pocity už niekoľko rokov nemala, ak vôbec.
Možno len obaja pred niečím unikáme a potrebujeme mať pocit, že sme tomu unikli. Možno hľadáme nejaký cieľ, inšpiráciu, pocit bezpečia v nebezpečí. Ale posledné dni mám pocit, že hľadáme v skutočnosti seba navzájom a pritom cestujeme bok po boku, len niekoľko centimetrov od seba. Je divné, že sa za niečím ženiete po celom Slovensku a pritom to máte rovno pod nosom. A nechcete si to pripustiť.
Ja si to nechcem pripustiť.
A mrzí ma, že ťa stále zraňujem.
Že stále nie som pripravená. Mrzí ma, si neviem vybrať a že stále čakám na zázraky a na veci, ktoré su už dávno mŕtve. Mrzí ma, že mi je s tebou fajn a neviem to dať na javo. Mrzí ma, že stále keď ma bozkávaš všade kam dosiahneš, tak sa snažím uhýbať a brániť sa tomu. Ale chcem si byť istá.
Chcem si byť istá, že ty si ten správny a že ja som tá správna pre teba a že sa to nepojebe po štyroch rokoch so slovami: ,,Už ťa neľúbim. Ostaňme kamaráti.“ ako sa stalo mne.
Nechcem aby ani jeden z nás bol pre toho druhého len prestupnou stanicou.
Nechcem, aby naša cesta bola zbytočná.
Denník
Komentuj
8 komentov k blogu
1
dumbledore
9. 1.januára 2015 16:29
A obaja milujete Jacka Kerouaca.
2
krásne.
strašne ideálne vyzerajúce, strašne slobodné, strašne ako z nejakého zápisníka človeka, ktorého by si si všimol len na druhý pohľad, ale stálo by to za to. tak šokujúco NORMÁLNE, až to je nenormálne.
strašne ideálne vyzerajúce, strašne slobodné, strašne ako z nejakého zápisníka človeka, ktorého by si si všimol len na druhý pohľad, ale stálo by to za to. tak šokujúco NORMÁLNE, až to je nenormálne.
4
@Dumbledore áno i nie
@expresia ďakujem! to sa písalo akosi samo, možno preto
@nenavidim ďakujem som rada, že potešilo
@expresia ďakujem! to sa písalo akosi samo, možno preto
@nenavidim ďakujem som rada, že potešilo
5
@deviatka No podľa tohto výtvoru je cítiť jeho veľký vplyv, teda ak si to písala až po prečítaní ...
Napíš svoj komentár