Vy ste tu s tým palcom? Dobre, tak sa vyzlečte do spodného prádielka...

Tak... a je to za mnou. Včera som mala Veľký deň, totiž zvládla som druhý najväčší a najzložitejší lekársky zákrok v mojom živote. (Prvý bol, keď som sa narodila. Doteraz sa čudujem, ako som to dokázala.)

Chcela som sa uliať a premilená pani doktorka ma poslala na operáciu do Banskej Bystrici, podľa mojich skromných dohadov je to hlavne kvôli tomu, že jej pán manžel je tam primárom, ale nebránila som sa, lebo ako povedala: „takéto zákroky sú jedna z tých mala vecí, ktoré robí dobre“. Hmm... aká milá manželka...

Opäť raz všetko vyzeralo úplne nevinne, ako už v našej rodine býva zvykom, hodinu sme blúdili po meste, pokiaľ sme našli nemocnicu, polovicu vecí sme zabudli a taak. Našťastie, do ambulancie sme dorazili na sekundu presne. Nestihla som ani použiť tie nechutné nemocničné wécka a už sa dvere na ambulancií s rachotom otvorili a blonďavá sestrička s anjelským hlasom ma pozvala na operačku...

Zbadala som doktora... A pochopila som slová mojej lekárky. Pán doktor dostal pracovné meno Dr. Exitus a ja som bola naozaj nevýslovne rada, že mi operuje “len“ palec na nohe...
„Vy ste tu s tým palcom?“ spýtal sa dunivým, ba až burácajúcim hlasom a zahľadel sa mi na prsia.
„Áno, pán doktor...“ nesmelo som odpovedala.
„Dobre. Tak sa vyzlečte do spodného prádielka.“

Pozerám na neho, akoby mi práve zjedol večeru... No tak to teda nie! Ide mi operovať palec na nohe a mám sa vyzliecť celá? No skvelé, a ja som si oholila len jednu nohu v domnienke, že len vyhrniem nohavicu a ideme. Nemala som však na výber, tak som si obliekla tú strašnú pseudokošieľku a ľahla som si...

Celá operácia prebiehala bez komplikácií. Teda myslím. Nevidela som to. Chcela som, ale oni vraj nepodporujú masochizmus. A tak som teda len ležala a rozmýšľala, od čoho asi je ten červený fľak na plafóne. Sestrička ma celý čas držala za koleno a hladkala palcom... Trošičku podozrivé...

Dostala som aj také veľké modré tabletky. Nie, nie je to viagra. Ale ich vedľajším účinkom môže byť žltačka. Milé, nie? Ešte šťastie, že nie lepra alebo čo... Nahodila sexi papučku a išla som citovo vydierať rodičov. Som rozvášnený zberateľ náušníc, pravý a nefalšovaný... Vďaka môjmu neuveriteľnému šarmu a obdivuhodnému hereckému výkonu sa mi rodičov podarilo obmäkčiť a vtiahnuť ich do Európy.

Preháňala som sa v zelenej papuči a v červenej topánke po obchodoch a budila som pozornosť svojím krívaním. Och, ten môj exhibicionizmus... Otecko chcel byť asi vtipný, alebo len trefný a nadhodil: „Ty máš teraz emo papuču, že?“
Pozerám na neho, akože či je všetko ok. „Veď tak sa to hovorí, nie? Emo, že? Či cool??“ No to som už ale nevydržala a začala som sa smiať ako zmyslov zbavená... Musela som vyzerať ako cistý blázon, lebo také dve 13r. šumienky na mňa čumeli ako na výjav z dobročinných plagátov a jedna zvolala: „Ty vole... ona má papuču!“ Ale to som už vážne nemohla... Možno tá lokálna anestézia mi prešla z nohy do mozgu alebo čo...

V jednej z kabínok sa mi naskytol fantastický úkaz. Videla som len kabínku a nohy. Na jednej z tých dvoch nôh bola ponožka. Nie, že by na tej druhej nebola, ale táto bola špeciálna. Bola na nej diera, veľká asi ako päťkorunák a v diere na nohe bol otlak... Noha sa otočila a na špičke bola ďalšia dierka... Hmm... niekto si dáva záležať... Zrazu sa záves odhrnul a z kabínky vyšla taká preparfumovaná blondína s našuchorenými vlasmi... No, ako vidím, zdanie niekedy klame... Tiež sa mi zahľadela na papuču... Nezazlievala som jej to, veď ja som jej doteraz hľadela na ponožku. Začala niečo hovoriť kamarátke a ktovie... možno som práve začala novú módu.

Otecko už bol tesne pred kolapsom a mamina sa tiež netvárila najnadšenejšie, tak som sa teda pokorne pobrala domov. Ale som spokojná, lebo keďže som (válečný) invalid a krypel, vydrandžala som od rodičov bolestné – traky (aj keď sú trošku krátke a zarezávajú mi nohavice do zadku, sú svelé), náušnice, sponku, milučký ružový svietniček a ešte nejaké blbosti...

Noha ma našťastie nebolela a ani nebolí, mám pekné nové veci, videla som Banskú Bystricu, uliala som sa zo školy, takže to koniec koncov hodnotím celkom kladne. Len kontrolujem, čí už náhodou nežltnem... Rozmýšľam, čo si vymyslieť, aby som ani zajtra nemusela ísť do školy... Ach, asi som nejak zhlivela s tou nohou vo vodorovnej polohe už druhý deň......

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu