Som sa opil a písal som

Tie zážitky, keď som ich prežíval s priateľmi, boli ako keby som sa naozaj nebál ukázať kto a čo som. Vždy keď som si skutočne uvedomil svoju existenciu, som bol alebo opitý, alebo sfajčený, alebo jednoducho v stave úplnej nezávislosti a úplného pocitu, že mi je všetko ukradnuté. Keď som si však uvedomil, že to čo prežívam, to čo robím, bude mať negatívne následky, že moja agresívna, poriadkom posadnutá matka ma zdrbe a zakope pod čiernu zem, že môj otec, extrémny materialista, ktorý si na vzťahoch zakladá len podľa toho, že aký zisk z nich bude mať, ma vydedí, vynadá mi do malých kuriev, ktoré si nič nevážia, nakoplo tak, že mi fakt bolo všetko jedno. Vtedy som skutočne začal hltať svet a každým nádychom a úsmevom, ktorý sa na mojej tvári objavil. Všetky hnáty akoby mi odpadli, akoby moje telo prestalo existovať a ja sa znova objavil v matkinom lone, v bezpečí, kľude, tichu a teple, skutočnom domove, z ktorého som vyletel, lebo som sa tam už vraj nezmestil. O tom, ako som sa narodil rozpoviem inokedy, v podstate som len vypadol, vyletel odtiaľ, kam všetci smerujete. Nič však nie je také hrozné, ako to vypadá. Predvečer Danovej sedemnástky, sme sa všetci akosi zišli v ZUŠKE, čo je v podstate v centre mesta, odkiaľ je to len na skok do non-stopky, kde majú rôzny chľast a cigy za normálne, marketové ceny. Samozrejme, naša mladosť je úžasná vec, nikdy nie je chvíľa, keď by sme niečo nerobili, ešte aj tá nuda, keď sa objaví, je dosť zábavná. Späť k veci - keď sme sa tam všetci zišli, ja, Dano Demjanovič, Filip Huszár, Peťo Dóža, Robo Balík a pár ostatných ľudí, ktorí v podstate nie sú dôležití, tak sme sa rozhodli, že si kúpime niečo na pitie. Filip bral lieky na ksicht, nejaké antibiotiká, takže on vraj nemohol piť, Peťo, ten zas neviem aký dôvod mal, tiež odmietol piť, takže sme ostali len ja, Dano a Robo - Robo neviem či pil, on bol akoby len taký tichý duch. S Danom sme sa teda vybrali do non - stopky kúpiť dve fľaše vína, Dano, ako oslávenec samozrejme kúpil víno a dokonca sa zmohol aj na cigy, takže o fajčivo núdza nebola. Keď sme sa vrátili do ZUŠKY, už sa tam pilo vo veľkom, je to miesto, kde to proste žije vkuse, či deň, či noc, proste ako v skúšobni, o ktorú sa starajú mladí. Otvorili sme teda víno, pripili si a išlo sa, za polhodinu sme sa z vína nadrúzgali ani Boha a potom to už šlo dole vodou, kúpili sa ďalšie dve fľaše, ktoré sme ťahali jedna radosť, samozrejme sme sa delili, predsa sme na mol, teda máme dobré srdcia. Ja som to psychicky nezvládol a objímal som tam tích troch idiotov, ďakoval im za všetko skutočné aj neskutočné, Peťo sa medzičasom sfajčil až sa smial na každom zvuku, reval som, tešil sa, oni traja potom so mnou, teda až na Peťa. Po chvíli sa šlo na koncert, jazzovo-bopový, celkom sranda, teda aspoň som počul, že tam bola sranda. Akosi keď sa tam šlo, som usúdil, že na to nebudem asi mať, tak som odbočil ku Prioru, čo je budova, hneď cez cestu od reštaurácie, kde bol koncert. Dano šiel so mnou, zvyšok sa vybrali na koncert, to však ešte spomeniem. Ako sme tak s Danom blúdili, stretli sme ľudí, s ktorými som trávil posledné dva roky, vkuse keď som bol vonka, čo bolo v podstate každý deň, len akosi sa puto medzi mnou a nimi pretrhlo po tom, čo som sa po dvoch rokoch rozišiel s dievkou, spoznal nových ľudí, poprehadzoval si priority a zamyslel sa nad svojím životom, to je však všetko nepodstatné v danej myšlienke. Teda, stretli sme ich, zvítali sa s falošnými úsmevmi, podaním rúk a objatiami ako to už býva zvykom a vybrali sa do baru, čo je hneď za priorom, volá sa Dvor u Čapeka, je to taký pajzlík, kde chodí kadekto, je tam príjemne, dá sa tam sedieť aj v podkroví, no je tam vkuse zima, lebo tam majú otvorené strešné okná kvôli fajčiarom. Tak sme si teda poobjednávali, ja som poprosil Dana, on to potom aj vyplatil, lebo ja by som zo seba nedostal jedinú súvislú vetu, nie to ešte správne prepočítal prachy. Začali sme sa rozprávať, smiať, ja som asi hovoril niečo vtipné, všetci sa smiali, teda buď sa smiali na tom čo som hovoril, alebo na mne, každopádne som bol vtipný, čo je vlastne najdôležitejšie. Ale bola tam sranda, potom sme sa odtiaľ pobrali, vyplatili si a pred dverami sme stretli ďalších priateľov z minulých dní, s ktorými to skončilo tak ako aj so všetkými ostatnými. V tej chvíli som si dal na uši sluchátka a počúval skvelú hudbu od Archive, čo je dosť zaujímavá skupina, ale to teraz nie je dôležité. Začalo liať, teraz sa začína skutočná mágia vtedajšieho večera, teraz to príde, cítil som to. Obzrel som sa okolo seba, videl som tam skupinku ľudí, ktorí sú mi ukradnutí, ako sa spolu rozprávajú, cítil som kvapky na každej odhalenej časti môjho tela, pofukoval vietor, čo bolo ako keby na mňa dýchol Boh, len preto aby som vytriezvel a vnímal tú krásu Piatkovej noci, ktorá sa ešte len mala poriadne začať. Skupinka sa rozdelila a so mnou ostali len Dano, dve dievky, Robo a moja sladká hudba v sluchátkach. Pohli sme sa naspäť do ZUŠKY, všetci tí traja mali dáždniky, iba ja som si ho na opitú hlavu zabudol dole v skúšobni, odteraz tak budem volať ZUŠKU, v nej ju totiž máme. Tak teda lialo, oni si mysleli že ich dáždniky udržia v suchu, no neuvedomili si, že keď fúka a že keď chodia po mlákach, lebo obísť sa naozaj nedali, tak jediná suchá vec čo budú mať, bude ich hlava. Ja som tento fakt prijal, tak som sa roztancoval, tancoval som v daždi, užíval si každý jeden nádych, no v tom ma z tohto sna vytrhol Dano, keď mi zdrapil ruku a začal so mnou utekať. Tak sme dobehli do skúšobne, akurát sa tam vrátil Filip aj Peťo, načali sme ďalšie víno a večer pokračoval. Sedeli sme dole v takej chodbe čo spája našu skúšobňu a ďalšie štyri miestnosti. Popíjal som si vínko, zľava som mal jednu babu, vedľa nej druhú, oproti nejakého mladého chalana, čo si myslel že je najväčší boxer v meste, potom vedľa neho sa objavila jedna dievka, obyčajná, no predsa pre mňa výrazná. Mala na sebe oblečené niečo čierne, veľmi si to nepamätám, ale ten jej pohľad a tvár budem mať pred sebou ešte veľmi, veľmi dlho, to jediné si asi pamätám do podrobna - jej tvár. Mala veľké, zelené, aspoň myslím, že zelené, oči, namaľované, ale len tak jemne, vlasy, akurát po prsia, bola špinavý blond, líca ani plné, ani suché, pery také príťažlivé, že byť triezvejší a keby sedela pri mne, určite by som im neodolal. Ale tie jej oči, nevinný pohľad, no zároveň plný vášne. To čo z jej očí na mňa sršalo, to bolo niečo magické, niečo čo mi o nej hovorilo, že nebude len taká obyčajná tupá pipka, aké som v poslednej dobe stretával. Preto si ten pohľad pamätám tak detailne, lebo vždy, keď mi na ňu padli oči, tak sa aj ona pozerala na mňa. Aspoň myslím že na mňa, každopádne sa nám stretli pohľady a vtedy to bolo niečo také, čo som dávno nezažil. Nuž, ale bol som opitý a nejak som sa tým vtedy nezaťažoval, čo sa nakoniec aj tak zmenilo, ale to sem nepatrí. Svet som inak nevnímal, len pohľadom, stále som totižto mal sluchátka na ušiach, stále som počúval hudbu, ale zaregistroval som, ako Dano malému boxerovi hovorí o Bohu, čo Dano vlastne robí vkuse, keď je opitý, myslí si totiž, že viera je silnejšia ako čokoľvek. Ja neviem, nejak som sa tým nikdy nezaťažoval, sú aj podstatnejšie veci, no filozofovať o tom nejdem. Filip už odišiel dávno a Dano mal byť o dvanástej doma a Robo uňho spal. U mňa spal Peťo, ktorý mi prišiel ako jediný triezvy z nás čo sme tam ostali, už sa mu aj THC vyplavilo z tela. Tak teda Dano zahlásil, že ideme a pravdupovediac som ani nemal chuť ostať tam, víno sa minulo a cigarety tiež, takže život začínal byť nudný. Vyšli sme teda pred skúšobňu, vonka lialo ako ešte nikdy pred tým, ja som si uvedomil, že sme s Peťom nechali dáždniky dole, ale povedal som mu, nech na to sere, že aj tak budeme mokrí ako štence. Tak teda vybrali sme sa do tej temnej, mokrej lučenskej noci, ktorá oživila moje spomienky na dni, keď som nechodil vôbec von a len tak sedel pri okne, kontemploval svoj život a hľadel ako mi na parapete tancujú dažďové kvapky pri každom náraze na drevo. Kráčali sme a mne sa zdalo, že je akosi ticho, neviem či naozaj bolo, to si nepamätám, ale viem že hlavná ulica, kadiaľ sme šli, bola prázdna. Tak som teda pustil hudbu z mobilu, púšťal som pink floyd, čo sa nám všetkým páčilo, takže neboli žiadne sťažnosti, iba sme si akurát viac začali užívať našu noc. Takto sme došli na nejakých sto metrov od Danovho vchodu, býva totižto v byte, na Komenského 27 či 17? Je to vlastne ulica, ktorá mi príde dosť mimo mesta, aj keď tam je tisíč panelákov okolo. Bola tam mláka, hlboká ako riť a ja, neviem prečo som sa rozhodol, že do nej skočím. Keď som do nej skákal, hľadel som si na nohy, bolo to dosť hlúpe, ale neskôr sa to ukázalo ako nič oproti tomu čo malo prísť. Tak teda skočil som do tej mláky, pozerajúc sa dole na nohy a voda mi v tom momente vyšplechla do ksichtu a prebudila vo mne blázna. Tí traja sa smiali a ja s nimi, akurát oni sa smiali na mne a ja narozdiel od nich na celom svete. Prišlo mi to skvelé, to čo som v tom momente robil, všetko mi bolo ukradnuté, celý svet mi bol ukradnutý, všetky krásky, všetci ľudia tohto sveta zmizli a ostal som len ja sám. Nebola mláka do ktorej by som neskočil, ktorú by som nerozkopal. Potom, keď sme sa už dostali pred Danov vchod, začal som do nich troch strkať, nech si zasnívajú a zaužívajú so mnou, oni nakoniec povolili a zhodili dáždniky. V tom mi preplo ešte viac, dal som si dole vetrovku, sveter a tričko, zhodil som sluchátka, akurát hrala od pink floyd "another brick in the wall" čo sa náramne hodilo na tento moment, ostatní sa ku mne pridali, poodhacovali vrchné diely svojho oblečenia a začali sme tam polonahí skákať, tancovať a kričať, akoby svet patril iba nám. Ja som na nich nepríčetne vykrikoval nech si tento moment užívajú, nech si uvedomia že ten dážď a tá voda z mlák z nás zmývajú všetku tú špinu čo sa na nás od malička balila, že nič nie je na tomto svete dôležitejšie ako tieto chvíle, že žiadny problém nie je dosť vážny na to, aby sme sa nad ním pozastavovali. Sám som sa divil, odkiaľ sa vo mne berú tieto múdrosti, ale odvtedy tomu verím a som celkom spokojný. Potom Dano s Robom odišli, lebo im volala Danova mama, nech prestaneme robiť hlúposti a ideme domov. No my s Peťom sme ostali, bolo nám všetko jedno, teda mne isto, Peťo pôsobil že aj jemu. V tom som sa hodil na kolená, pozrel na nebo, ktoré mi umývalo tvár kropajami vody, a zakričal som doň slová, ktorými akoby som vyzval Boha, alebo čo to je, nech sa konečne uvedomí a rozdá si to so mnou priamo, boli to slová "tak poď do mňa!". V tom momente som sa dostal do najvyššieho vrcholu tohonočného šialenstva, sklopil som pohľad na zem, zhodil ruky vedľa seba, lebo predtým som ich celý čas držal rozprestreté, a začal sa smiať, teda nie smiať, rehotať. Smial som sa ako blázon, rehotal a plakal naraz, tešil sa zo všetkého. V živote som nemal takú radosť z každého jedného nádychu ako vtedy večer. Peťo len stál vedľa mňa a pozeral sa ako mi drbe. Potom som sa postavil, pozrel na neho, povedal mu ako si ho vážim a že takéto momenty sú úplne presne na vlas také, aké chcem od tej danej chvíle zažívať a že kašlem na pravidlá a zákazy a podobné hlúposti. Veď o čom je život ak nie o slobode? Potom sme sa objali, zavolal nám Dano, že nech už ideme, lebo jeho mama vraj dačo drbala, ale my nie a nie sa pohnúť. Ešte sme si chvíľu užili tento pocit eufórie, aký sa naozaj len tak nezažíva, poskákali sme po pár mlákach, poobliekali sa a išli ku mne. Ja som cestou ešte kus blbol s ďalšími mlákami, Peťo už ani tak nie, ale ďakoval mi a vravel, že je rád že stretol niekoho ako ja, že dokážem urobiť takéto veci, či čo. Presne si to všetko nepamätám a snáď ma nezabije, keď to nenapíšem od slova do slova, ale hádam som pointu zachytil. Tak sme potom došli ku mne, hodili mokré veci na balkón, povedali si že ráno sa o to postaráme, popísali a pokreslili sme moju stenu, kde si píšem a kreslím vkuse keď mám nejaké problémy v sebe, alebo keď mám nejaké superšťastné chvíľky a zaľahli sme spať. Bolo to skvelé, celý ten večer bol skvelý, ale vtedy, keď som skočil do prvej mláky, vtedy keď sme tancovali polonahí v strede cesty, keď som sa urovnal s Bohom či čo to je, keď som okúsil skutočnú chuť vzduchu, ktorý dýcham, keď som zažil pocit slobody, po ktorom každý túži, len sa bojí toho čo si kto pomyslí, vtedy som bol naozaj šťastný. Ľudia by si mali uvedomiť že len prežívajú, že sa príliš pozastavujú nad sklamaniami a bolesťami, ktoré ich stretli, pričom zabúdajú na tú skutočnú chuť života a ľudskosti a zabudnú na ňu až tak, že sa z nich stanú len obyčajné bezduché telá, blúdiace nevedno kam. Ja si preto želám, nech už naveky žijem tak, ako som žil vtedy, keď som zmokol ako pes, keď som bol špinavý ako prasa od špinavých mlák, keď som vypadal a správal sa ako blázon, keď som skutočne žil svoj čarovný život...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu