Spočítaš mi pehy ?

Po dnešnom náročnom predstavení o mladom Wertherovi som zatúžila utiecť k tebe . A tak som v daždi a zime utekala . Neodvážila som sa zvoniť tak som len počkala kým niekto vojde a ja sa prekĺznem. Vyviezla som sa výťahom na tvoje poschodie a nepokojne som rozmýšľala že to čo robím je číre bláznovstvo. Zaklopkala som a dúfala som že nemáš "návštevu". Po chvíľke čakania a príliš dlhého ticha si mi otvoril. Vedela som že si nechcel , vedela som že si rozmýšľal že neotvoríš lebo ten niekto za dverami mal jednoducho zavolať. No otvoril si. Vyjavene si na mňa pozeral a ja som sa nezmohla ani len na ahoj. V stresových situáciach som trápna. V stresových situáciach s ľudmi čo ich moje srdce ľúbi sa mi k tomu ešte podlamujú kolená. Zmohla som sa len na vetu ktorú mám stále v hlave odkedy ... odkedy začalo svietiť slnko. " Spočítaš mi pehy ? " spýtala som sa nesmelo a dúfala som že ta to pobaví. Vyzeral si nahnevane a tak zvláštne chladne ako to vieš len ty. Stála som tam dlho rozmýšľajúc o tom že každú sekundu mi zabuchneš pred očami dvere a nikdy ma už nebudeš chcieť vidieť. Nečudovala by som sa. No ty si ma chytil za ruku a vtiahol dnu. Ten byt som milovala a bola v ňom kedysi veľmi šťastná. Dotkla som sa rukou steny ale tou druhou som sa ta nepúšťala len preto aby si vedel že dnes neplánujem odísť. Potichu a bez slova si mi sťahoval tričko z pehatých pliec a sledoval koľko ich pribudlo. Nasmeroval si ma do kúpeľky a povedal " čakám ta v posteli. " Nevedela som čo ďalej obliekla som si tvoje tričko ktoré si mi podal cez pootvorené dvere. Udržiavala som ticho. Nevedela som ako začať. Nevedela som aké ospravedlnenie je to najvhodnejšie. Vyšla som zo sprchy. Ležal si na bruchu a potichu pozeral preč. Ani jeden pohľad na mňa. Nič. Silno som ho objala. Začali mi tiec slzy. Cítila som jeho teplo. No vedela som že je to príliš málo aby mi odpustil. Nechala som ho. Jemne som sa šupla k nemu pod perinu a škrabkala som ho na chrbáte. "Prepáč. Nevedela som o čo prichádzam. Nechcela som ti ublížiť. Dnes som tu len preto aby si mi odpustil. Chýbaš mi. Chcem vedieť či si v poriadku chcem vedieť že si šťastný. " Zvláštne ako dlho predtým som si uvedomila že som spravila blbosť. "Nemám právo žiadať o odpustenie. Jediné na čo mám právo je mu povedať že nikto nebol v tej chvíli lepší ako on . Nikto nieje lepší ako človek ktorého ľúbite. Rozhodla som sa pre všetko kvôli tomu že som sa bála. Som bojko. A toto ta zničilo ale prisahám ti všetko sa mi vrátilo. Nemám chlapa a je mi tak lepšie. Cítim prázdnotu ale zároveň aj štastie že nie som s človekom ktorého som nebola schopná ani len trošku ľúbiť. V svojom živote som milovala , ľúbila a rešpektovala len dvoch mužov. Teba a Tomáša. S jedným z vás som bola šťastná a stým druhým nie. Bola som šťastná s tebou. Len keby sme obajala neboli takí trti. Všetko mohlo byť inak. No z každej veci sa človek poučí.Všetko nás má niečo naučiť. Chýbaš mi. " zašepkala som naposledy. " Aj ty mne ." Prehovoril konečne. Pritúlila som sa. Vlasy mi voňali a ty si sa do nich zamotal a objímal ma. Zaspali sme. Len tak spolu. Bez slov i keď som veľmi túžila po tvojej rozprávke na dobrú noc a tvojom krásnom smiechu dnes som sa uspokojila s tvojou rukou na mojom bruchu a dychom na mojom krku. Kým si zaspal šepol si mi len " Ráno ti tie pehy spočítam." A ja som zaspávala šťastná. Ráno som otvorila oči a bola v tvojom byte. Zvláštny pocit šťastia. Steny pre mňa čerstvo vymaľované bez akejkoľvek stopy po našom bedmintone a jašení. No ja tu.Tiež nová. Odovzdaná a staršia.

 Vymyslený príbeh

17 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu