Denník z Pekla 16. časť Neodmietnuteľná žiadosť

Netrvalo dlho a vedel som, že sme na mieste.Obrovský, vysoký strom sa týčil k nebovému stropu temno vínovej farby. Nikdy v živote som nevidel nič čo by sa k tomuto dalo porovnať, každým krokom som bol čoraz viac uveličený...

Kmeň bol asi 7 metrov v polomere dlhý. Vysoký mohol byť 20metrov. Ked som bol už pomerne blízko tak som si všimol, že do dreva sú vyryté úzke schody, čo sa vinú špirálovito okolo kmeňa. Namiesto koruny tam bolo na konci nekonečného kmeňa niečo guľovitej formy. Naozaj to vyzeralo ako uzavreté hniezdo. Ked som to hniezdo pozoroval musel som zakláňať hlavu až ma boleli z toho krčné stavce. Vyzeralo to ako guľa na dlhej stopke.

Zenh ma zaprisahal aby som bol statočný nech ma čaká čokoľvek pozdravil som Nevu bozkal Ruženku zhlboka sa nadýchol jej vône ruží a kráčal som zvláštnym točitým schodiskom.

Spočiatku som kráčal rezko ale čím vyššie som sa dostával, tým viacej mi chýbalo akékoľvek zábradlie a o to viac sa prejavovala moja fóbia z výšok, o ktorej som doposiaľ ani nevedel. Pískal som si nejakú pesničku a pozeral som sa na to hniezdo aby som nevnímal, že môžem kedykoľvek zlietnuť dole.

Ked som sa dostal najvyššie ako sa dalo nad hlavou som mal vyklápacie dvierka. Hniezdo bolo celkom nepriehľadné. Naposledy som sa pozrel dolu a Ruženkyna postava v bielych šatách bola ako malá bodka. Zrazu sa dvierka nado mnou roztvorili a ja som strachom skoro zletel. Vliezol som dnu.

Bolo tam šero a najprv som nič nevidel. Vo vzduchu bola silná vôňa rôznych bylín.

-Čo chceš?
Otočil som sa a za mnou stál Varhan, nemohol to byť nikto iný. Ked si moje oči zvykli na šero skúmavo som sa rozhliadal, neodpovedal som mu hned.
Bol vysoký mal dlhšie čierne vlasy, čierne blčiace oči a prebodával ma pohľadom. Potom som sa ozval
-Pomôž mi dostať sa k labyrintu
-Urobíš čo ti poviem?
Dalo mi námahu pokývnuť hlavou ale snažil som sa to nedať najavo. Bolo mi príšerne teplo, potil som sa a krútila sa mi hlava z ťažkej vône.

Na kruhovitých stenách hniezda boli dookola začadené police s fľaškami rôznych tvarov a s roznym obsahom. Na jednom stolíku sa leskly kovové podlhovasté predmety, obával som sa, že mučidlá. Nemo som prehĺtal a čakal. Varhan si neustále čosi mrmlal a nerozumel som čo. Naháňal mi hrôzu on okolo mňa krúžil potom mi položil ruku na krk a povedal nahlas:
-Prišiel si práve včas na môj experiment.
Zatínal som zuby a snažil som sa ostať pokojný. V kúte čosi zakrákalo a videl som lesknúce sa oči nejakého krkavca. Myslel som, že zamdliem.
-Varhan, ak niečo chceš tak začni chcem to mať za sebou.
-Počkaj chlapče vyberiem nástroje a všetko

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu