Denník z Pekla 11. časť Spoved o vyrvanom srdci

Netrvalo dlho a vyrazili sme. Ja, Zenh, Neva a Zenh vzal pre istotu aj dalsie dievča s menom Ruel.

Mal som u seba len dýku ale vedel som, že Zenh má aj lepšie zbrane. Prechádzali sme okolo vymretých stromov s vyvrátenými koreňmi a Neva mi rozprávala, že táto zem po ktorej kráčame bola pokropená krvou viac než by som myslel. Vzduch, ktorý dýchame je nasiaknutý dávnymi vyhasnutými výkrikmi a vzlykmi hriešnikov. Bolo to tu aj riadne cítiť

Pýtal som sa jej, že ako je možné, že máme telá ked naše pozemské práchnivejú v hroboch a ona mi odpovedala.
-Nebo a peklo sú dve absolútna, spolu s pozemským životom tri dimenzie. Celý ľudský život je o tom, že máš môžnosť výberu na akú cestu sa vyberieš. Ked zahynieš tu a nezmeníš sa dovtedy tak prestane tvoja duša existovať, navždy bude zatratená.

Nič som jej na to neodpovedal. Mal som stiesnený pocit, vedel som, že sa niečo udeje. Myslel som na Ruženku či Annu či ako sa volá. Prečo je taká neludská?


-----------------------------------------------------------

Kráčali sme celú noc, okolo svitania sme zastali a Zenh povedal, že si odpočinieme. Mal som nutkanie ísť smerom na západ. Povedal som Zenhovi, že idem preč a vrátim sa neskôr. Počul som volanie ruženky ale nikto okrem mna to nepočul.

Cítil som sa ako v kulisách nejakého hororu. Nohy ma viedli smerom, ktorý určovalo niečo v mojom vnútri.
Bola hmla, striebristá a nedotknutelná, zároveň som mal pocit, že sa ma dotýka po tvári a rukách.
Nič som nevidel ale bolo cítiť vodu. Motal som sa vo vysokej vyschnutej tráve. Ozajstný dotyk, ona stála pri mne. Chytila ma za ruku a viedla niekam.
Zrazu sme boli pri jazere. Hlboko čierne jazero a lekná sa na ňom vynímali ako malé ostrovčeky, ako svätojánske mušky v noci.

Anna sa na jedno lekno posadila a povedala
-Rozkrúť ma.

Spravil som to a sledoval som ako jej vlasy povievajú okolo tváre pri otáčkach obrovského lekna po čiernej hladine jazera hriešnych duší, videl som ju ale rozmazane kvoli tej hmle.
Nič sme nehovorili. Pozoroval som vlny, ktoré sa tvorili a leskli sa sklovito.

Ticho porušoval len žblnkot vody a ja som ju krútil a krútil...

Potom som si lahol na lekno vedla nej a cítil som, že ma unáša voda preč. Pozrel som smerom k Ruženke a ona ku mne natiahla ruku. Po chvílke váhania som jej ju chytil. Lekná sa dali do pohybu a pomaly nás unášali niekam. Pozeral som jej neustále do očí jednak pre to aby som videl či sa na niečo nechystá a potom..chcel som zistiť čo je za nimi. Zdalo sa mi, že ona ma skúma tiež. Potom začala rozprávať sama od seba.

-Žila som len s bratom, rodičia nám zomreli. A potom som sa zamilovala do niekoho. Viac než som kedykoľvek chcela. Brat na mna nebol zlý. Mal alergiu na orechy ale inak bol silný a zdatný. Zakazoval mi priateľa. Hovoril, že ma chce iba využiť a ja som ho pre to nenávidela. Chceli sme utiecť s mojím chlapcom. A raz večer som uvarila bratovi jeho obľúbené jedlo. Orechy v nom zaúčinkovali rýchlo a kým zomieral ja som vzala všetky cennosti čo som našla. Nebolo toho vela ale dosť, na čas..

Mal krásne vlasy moj brat. Kým som dokázala odísť hladila som mu ich, neviem možno aj celú noc.
Utiekli sme a žili spolu. Ja som bola štastná. Každú noc som pozorovala ako spí vedla mňa a prstom obkreslovala jeho obrvy a myslela na to, že naše srdcia si len tak tlčú vedla seba.
Až mi po pár mesiacoch povedal, že ma už nechce "moje srdce patrí už inej". A je mu to lúto ale nemiluje ma. Že aj jeho to trápi.
Nechcela som aby nás niečo trápilo. Milovala som ho tak velmi.. A on už nebude patriť inej!
Ked zaspal, vyrezala som mu srdce a držala ho v rukách. Ale ešte predtým som ho zobudila, bozkala som ho na pery. Ked otvoril svoje pekné oči, vyrvala som mu ten zradný orgán a ešte trikrát zatľklo kým zmľklo.Bola som spokojná, ostal mne. A potom sa mi to zapáčilo.


Bol som ako otlčený, toto som nečakal. Rozmýšlal som, že by bolo lepšie sa vrátiť k Zenhovi. Dúfam, že sa mi to podarí!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu