Vlhkosť ovzdušia začínala byť nepríjemná. Vnárala sa pod kožu tak ladne a slobodne. Bola ako jed, ktorý vás núti zájsť do extrémov a bojovať o život. Horúce kvapky dažďa z neviditeľných oblakov. Vodná para vznášajúca sa nad korunami stromov ako obrovská ruka ducha.
Zvlhnuté šaty, koža, vlasy. Pery opuchnuté a divo bijúce srdce. Všade na okolo bujaré zvuky prírody. Cvrkanie, hvízdanie, rev, spev... a žiadny šum. Nekonečné bezvetrie. Možno bola celá tá malebná, zelená a temná príroda len namaľovaná na makety. Všetko bolo vystrihnuté len futuristicko obrovských makiet. A potom si uvedomíte, že nemáte kyslík. Je tak horúci až by ste mohli vidieť ako modré plamienky okolo vás hmýria. Je tak nepríjemný, že je skoro až kvapalný a vy sa v ňom topíte. Zrazu vás zamrazí a vy zistíte, že to sa aj dusík mení na kvapalinu. Vzduch sa začne rozkladať na prvky a vy padnete k zemi. Pár príznakov halucinácii a malárie.
Možno to tak nikdy nemalo byť. Nemal vystupovať z tej lode. Bezpečie pod vlajkou. Bezpečie jedinca uzatvorené v pocite. Vzduch okolo neho hrá všetkými farbami. Prúdi, víri a chce jeho šedé telo ofarbiť. Tak úžasná predstava.
Padol na kolená a hlavu sklonil k zemi. Plavé pramene zlepené potom, vlhkosťou a špinou spadli pozdĺž tváre. Prsty zaboril do hliny. Z jeho hrdla sa vydral nepríjemný až strašidelný krik, ktorý vyhnal vtáctvo z blízkych korún stromov. Temná akoby letela hore a vyššie a vyššie nekonečne sa vzďaľoval vesmír o Zeme. Zanechával za sebou šedú svetelnú stopu pohybu. Rozmazanú kulisu.
Pretočil sa na bok a ostal ležať. Obraz prírody sa okolo neho sťahoval do špirály. Skrz stred špirály preletel papagáj. Jeho farebné perie sa rozpilo a sfarbilo kruhové okraje. Približovala sa k nemu a približovala. Chcela ho pohltiť a vsať do iného sveta.
Zelené oči vyplašene a dychtivo hľadeli pred seba. Pery poodchýlené nasávali horúci vzduch do líc, ktoré boľavo červeneli.
Len zdvíhať hruď. Hore dole a silnejšie a prudšie.
Musela to byť číra nenávisť temného stredu ktorý k nemu naťahoval ruku. Temná diera ktorá ho začne trhať na kúsky. Malinké úplne drobné... a potrhá ho.
Roztrhne ho na kúsky.
„Nieeeeeee!“ chrapľavý výkrik plný strachu sa rozlial okolím ako dlho stojaca voda na ovzduší ktorá zrazu padne a všetko nečakane zmočí.
„Nechytaj! Nechaj! Nechytaj! Nechytaj!“ ruky sa šialene oháňali za temnými čiernymi paprčkami ktoré ho štípali a štuchali do tela. Ťahali kožu a zarezávali do neho malé ostré predmety. Kričal a kopal do šmúh, ktoré sa okolo neho rozprestierali. Len malé mihotavé ohnivé očká.
Všetko sa začalo okolo neho točiť a páry ohnivých očí, začali tvoriť kruh. Podivný, skúmavý šepot bol uzavretý vnútri kruhu a zasahoval tam, kde sa prstíky nedostali, do jeho uší.
„Nechajte... nechajte,“ udychčane a unavene sa metal z posledných síl v okolí malých trávnatých porastov a kríčkov. Nad ním do kruhu vykrojené temné nebo s bledou žiarou, ktorej spodok zachádzal do slabo zelenej farby.
Vzduch sa musel roztopiť.
Teraz tečie dole po kulise.
A z nej sa stane vákuum.
To je ono.
Nič iné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár