Áno, Paríž, krivé storočie dekadencie.
Zatvárali sa nám dvere, ktoré už nešli otvoriť.
Písal som. Čmáral som a kreslil.
Na boky hárkov, slová a ilúzie.
Plané predstavy budúcnosti.
Tejto falošnej prítomnosti bez budúcnosti.
Choď do ulíc a neprestaň sa brodiť.
Slovnými zvratkami o krásnej budúcnosti.
Zhnili sme. Naše vnútornosti sme rozhodili do ulíc.
Brodíme sa nimi, nadávame na seba navzájom.
Hľa tvoje srdce, a tiež tvoje... a tamto...
Vidíš? To sú tvoje oči.
Štuchni ho ak ho počuješ.
Hlásky a samohlásky... verše bez rýmu.
Na čo mať poriadok v slovách, keď nie je v duši?
Kopni ho, ak je málo zlomený.
Sme trusom samých seba. Vypľutou slinou.
Veľmi si sa zmenil, priateľ môj.
Tam v zornom poli je rozsypaný hrach s kukuricou.
Počul si o holuboch ktoré ho preberú?
Roznášajú choroby... horúčky, závisť.
Belejú sa ich krídla, čiernych očí smrti.
Vyrástol som v Paríži. Moje meno bolo...
Ah áno, moje meno bolo Vivyen pochabý.
Dekadencia moru a porážky slobody ma zbila.
Zväzoval som a triedil. Dlhý vlas ako niť.
Ďalej som zväzoval a nechával ich trpieť.
Šľapka, krčmár, pasák, či sudca...
Sýtili sa mnou. Hlboko do tráviacej sústavy.
Tam som. Odtiaľ som vyšiel.
Špinavý, strávený, zničený, stal som sa výkalom.
Trusom spoločnosti.
Vezmi knihu, spál knihu.
Čítajte, nečítajte... na tom nezáleží.
Ah, nezabudnite... Volal som sa Vivyen...
I keď ste nečítali...
Ďakujem vám, že ste nečítali.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lubobs
29. 1.januára 2011 15:01
To je škoda nečítať.
2
Veľmi zaujímavý štýl a taktiež aj obsah. Má to myšlienku a dobrý záver, páči sa mi to.
Napíš svoj komentár