12.4. 2009 – Viedeň, Rakúsko
Nemesis. Tak ho volali. Alebo tak volali to, čo ostalo z jeho tela. Tak volali hlas, ktorý z neho vychádzal. Lebo väčšina ľudí, čo ho poznala, poznala len jeho hlas. Poznala čiernu kapucňu, ktorá mu zahaľovala tvár, poznala dlhý kožený kabát a poznala tú paličku. Jeho ebenovú paličku, ktorá mu umožňovala chodiť, aj keď vyzerala ako obyčajný módny doplnok.
No v tej paličke bolo viac. Bola v nej sila, boli v nej jeho predkovia a bol v nej on. Bola to vlastne jediná vec, ktorá ho udržiavala pohromade. Nútila ho žiť. Kúsok mágie v tomto bohom zabudnutom svete. Kúsok svetla a nádeje pre magické stvorenia. Alebo skôr, nádej pre Nemesis a jeho poslanie.
Ľudská skaza, tak ho volali v bájach a mýtoch, no nik ani z často nevedel, aká je jeho moc. Nikto ho nikdy nevidel. Videli len kabát, kapucňu a paličku. Počuli chrapľavý hlas, ktorým vládol. Chrapľavý hlas, ktorý bol vždy chrapľavejší. Po akomkoľvek nešťastí, akejkoľvek skaze, ktorú spôsobil. Niekedy už ledva hovoril, no po tom, akoby zázrakom sa to vrátilo do rovnováhy. Znova to bol rovnaký chrapľavý hlas bez nijakej zmeny. Znova, akoby sa žiadne zlo nestalo. Akoby by nikoho nezabil. Akoby nenastala žiadna skaza.
Každé zlo, ktoré vykonal, mu spôsobovalo veľkú bolesť. No či chcel alebo nie, nemohol ho prestať robiť. Tak ako nemohol odhodiť paličku. Zbaviť sa jej. Bola v tom sila niekoho vyššieho ako bol Nemesis. Možno samotného sveta. Nemesis bol predurčený aby spôsoboval bolesť. Nevedel, prečo je to práve on, ktorý bol vyvolený pre túto úlohu. Bolo to tak dávno, kedy ju dostal, že si už ani nepamätá dôvod.
No ten deň si pamätá presne. Zobudil sa na strašné škriabanie v krku. Otvoril oči, no nič nevidel. Bola tma. Cítil štipľavú vôňu hnijúceho mäsa a chlad, ktorý ho zmrazoval až do špiku kosti. Visel na kovových putách, aspoň tak sa mu zdalo. Aspoň to mu napovedal jeho hmat. V hlave počul nepríjemné bzučanie a cítil páčivú bolesť. Vďaka jemu nižšiemu rastu nedočiahol celkom na zem, no keď vystrel nohy, končekom palca pocítil hmotu. Vtedy prvé čo ho napadlo, bolo kričať.
Kričal. Jeho hlas sa ozýval v miestnosti a spôsoboval mu ešte väčšiu bolesť hlavy. No on neprestával. Začal metať polomŕtvymi rukami. Narážal na kamennú stenu za ním. No nič sa nedialo. Ubiehali minúty, ale pre neho to boli hodiny. Hodiny nekonečnej bolesti a mizérie. V zúfalstve začal ťahať ruky z ťažkých okov. Nepovolili. Zaprel sa celou silou. Ťahal a ruky ho boleli. Nemesis, vtedy ešte Caecitas(pozn. prekl. Z latinčiny -Temnota, tma) vtedy začal prosiť bohov, v ktorých nikdy neveril, o milosť. Jeho modlenie sprevádzali výkriky bolesti. Až nakoniec omdlel vyčerpaním a stíchol.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár