Radovala sa z maličkostí, ako ked na lúke preletela včelička okolo jej malej rúčky, alebo keď vyrástla ďalšia kvetinka v jej záhončeku. Veľmi rada sa starala o druhých a tešila sa z ich radosti, ktorá sa im zračila v očiach.
Ostatné víly na lúke však od nej bočili. To robilo malú vílu smutnou. Nevedela prečo je to tak.
Večer, keď si líhala na machom porastený kúsok stromu, a prikrývala sa steblom trávy, dívala sa hore k nebesiam a pýtala sa tichým hláskom: "hviezdičky, hviezdičky, prečo som stále sama ? kdeže je moja spriaznená duša ?" Večer čo večer malá víla zaspávala so slzami na líčkach.
Snivalo sa jej, ako ju ostatné víly na lúke majú rady, ako sa spolu počas dňa zabávajú, hrajú, zaplietajú si dlhé vlásky... Snívala o tom, ako sa z nej stáva obľúbenkyňa medzi ostatnými vílami. Snívala, ako si pre ňu jedného dňa príde princ, ktorý ju vytiahne z tohto utrápeného spôsobu bytia..
Ráno sa zobúdzala so zvláštnym pocitom..
Umyla si tváričku kvapkou rosy, rozprestrela nádherné krídla a preletela sa ponad lúku. Uvidela v hlbokej tráve niečo malé červené. Priletela bližšie, a začula, ako tichý hlások prosí o pomoc: "pomož mi, prosím ťa" Malá zranená lienka bola celá zafúľaná, doráňaná so zraneným krídielkom.
Víla nelenila ani chvíľku, vzlietla, rozhliadla sa po okolí a kúsok obďaleč našla zvončeky. Odtrhla jeden, zo stebiel trávy nabrala do kalíšteku niekoľko kvapkiek rosy a letela rýchlo ku lienke. Poumývala jej doráňané telíčko, dala sa jej napiť a znovu odletela. O chvíľku priletela naspäť so steblami trávy a machom. Obviazala jej rany na malom telíčku, machom jej podložila hlávku, prikryla ju a šla po niečo malé pod zub.
Víla sa takto starala o malú zranenú lienku niekoľko dní. Každý deň ráno, hneď ako sa zobudila za ňou letela, vyčistila jej rany, nakŕmila ju a lienka sa pekne zotavovala.
Ostatné víly na lúke si nič nevšimli.
Až keď sa lienka zotavila a mohla znova veselo poletovať, leteli spolu s malou vílou na lúku. Ostatné víly sa čudovali, kto je to, odkiaľ sa tu lienka vzala.
Lienka im vyrozprávala, čo sa jej prihodilo, ako sa zranila, a ako ju malá víla zachránila a každý deň ju chodievala ošetrovať. Jedna z víl sa jej posmešne spýtala:"prečo si ale stále s ňou ? mohla si sa jej poďakovať a odletieť preč. nevadí ti, že smrdí ?"
Prekvapená malá víla na bledej tváričke očervenela od hamby, zahľadela sa do zeme, do očí sa jej nahrnuli slzičky. Nevedela to o sebe. Netušila, že pre toto od nej všetke ostatné bočia. Stále sa spytovala, prečo nemá kamáratku, prečo je sama? Teraz to konečne vedela. Prečo jej to nikto nepovedal skôr ? Posmievali sa jej za chrbtom.
Lienka ju chytila za malú chvejúcu sa rúčku, a povedala všetkým: "ona mi zachránila život. Nebola by som už medzi živými, nebyť jej dobrého srdiečka. Som a budem jej zaviazaná do konca života. Ako ona pomohla mne, pokúsim sa pomôct ja jej. Ona je teraz moja najlepšia kamarátka."
Malá víla cítila ako jej lienka silno stisla ruku, ako podporu. Nebola však schopná vydať zo seba ani hláska. V hrdielku cítila hrču, bola smutná a šťastná zároveň. Smutná zo zistenia skutočnosti, a šťastná, že má kamarátku, že už nikdy nebude sama. Lienka žmurkla na malú vílu, chytila ju ešte silnejšie za drobnú rúčku a spolu vzlietli k modrému nebu, plnému malých obláčikov.
Ostatné víly počuli už iba vzďaľujúci sa radostný smiech nových kamarátok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár