Je mrazivá noc. Dolieha na mňa triaška. No nie zo zimy. Opantáva ma chladný dotyk žiaľu. Bojím sa, že sa tu vedľa mňa usadil. Natrvalo. My sme sa totiž spriatelili, viete? Prichádza a odchádza kedy sa mu zachce a ja mu len potrasiem rukou a čakám na rozochvenie. Moja bezmocnosť ho len silí, lipne na mne, rád upcháva mi moje žily.
Kde-tu si uvedomím, že sa ma zmocnil pocit viny. Taký ten, zakuklený, veď viete, nie? A potom prichádza na rad ortieľ. Buď Vás viny zbaví alebo opäť slobodným spraví. No rozsudok neprichádza. Triezvosť Vás už opíja a čakanie sa predlžuje a rastie spolu so stromom, ktorý ste si na pôde svojej holej duše zasadili.
Prihováram sa k Vám, lebo viem, že ste to ucítili. A možno len ucítite. Všetci sme nespokojní, isteže. Jednému chýba normálny život. Inému láskyplný cit. Ďalšiemu dokonca absolútne nič. Je to len mnou, či sme zabudli žiť v pokore a uspokojiť sa so sebou samým? Pripúšťam, patrím medzi Vás, no to si zároveň len prikladám uhlie na oheň.
Sú to len úvahy, čo to na veci mení? Mám nápad. Kúpme si všetci prací prášok a "vyperme" svoje činy. Počkať, to predsa nemôžme! To by sme sa vzdali špiny. Tak sa teda založme, ako knihy. Po čase sa oprášme, hrajme si svoje role. A v zákulisí si zatancujme garde.
Mne je stále zima.
Ťažko sa mi dýcha.
Ešte ma to bolí.
Trápi ma trápiť sa.
„Nuž, ešte stále si viem studenú sprchu ovlažiť pootočením teplého kohútika.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár